Herec Ivan Letko: Piešťany sú nádherné mesto, no Slovanu je škoda

Čo ho do Piešťan už dlhé roky privádza a aký vzťah má k tomuto mestu, prezradil v predposledný deň svojho kúpeľného pobytu v liečebnom dome Pro Patria. Pre Piešťanský týždeň si dokonca zaspomínal na časy, keď hral v amfiteátri, ba dokonca na doskách zhoreného Kúpeľného divadla v mestskom parku.

Ako ste sa mali v Piešťanoch?

Veľmi dobre, lebo Piešťany sú moje najobľúbenejšie mesto, teda okrem môjho bydliska. Mám na ne veľmi dobré spomienky z detstva, pretože som pôvodom Hlohovčan a mal som v Piešťanoch krstných rodičov, takže som tu trávil každé prázdniny. Bolo mi tu veľmi fajn. Potom som študoval, neskôr pracoval v martinskom divadle a vtedy som sem nechodil. No odkedy som dostal angažmán v Bratislave, chodím do Piešťan azda každý rok, už tridsiaty siedmy raz. Dá sa povedať, že to je až rekordné.

To už ste v podstate akoby náš občan…

Áno, už by som mal mať aj občianstvo (smiech). Najprv som si dokonca kúpil dom na Banke, no, bohužiaľ, nevyužíval som ho. Tak som ho predal a kúpil som byt v centre Piešťan na Kalinčiakovej ulici. Nevyužíval som však ani ten, pretože vždy, keď som sem prišiel, býval som v kúpeľnom hoteli. Mal som ten byt možno štyri alebo päť rokov. A viete, koľkokrát som tam spal? Tri týždne.

Bývate vždy v Pro Patrii?

Spočiatku som chodil aj do iných liečebných domov, no posledných päť-šesť rokov chodím len do Pro Patrie. Veľmi sa mi tu páči, je to také domácke. Sú tu príjemní ľudia.

Ako zvyknete v meste tráviť čas, keď nemáte procedúry?

Procedúry mám naplánované nielen na dopoludnie, ale často aj na popoludnie, takže deň mi rýchlo prejde. Chodím tiež na prechádzky. Mám tu kopu známych, občas ich navštívim.

Máte v Piešťanoch aj nejaké obľúbené miesto?

Pro Patriu (smiech). Piešťany sú také pekné – krásny park, zákutia, je to udržiavané. Čo ma však mrzí, že Slovan, bývalý Hotel Royal, je v stave, akom je. Veľká škoda. Ako mládežník som tam chodieval. Bola tam krásna veľká terasa, kde sa tancovalo. A atmosféra, tá bola neopísateľná.

Viem o vás, že ste mali možnosť zahrať si v Kúpeľnom divadle v parku, ktoré neskôr vyhorelo...

To vám musím povedať! Bolo to jedno nádherné, maličké secesné divadielko. Na gymnáziu som založil divadelný krúžok, takže som v tomto divadle hral aj ako hlohovský ochotník, ale niekoľkokrát som tam bol i ako profesionálny herec už z Martina. Potom, bohužiaľ, vyhorelo. Tiež mi je ľúto amfiteátra. Aj tam som raz hral, dokonca si pamätám, že to bola hra Jánošík. Jánošíka stvárnil Elo Romančík a ja som hral Šándora. To zákulisie, šatne… bolo tam veľmi dobre.

Aj v našom Dome umenia ste iste hrali…

Áno. Istý čas sme sem chodili s každou novou inscenáciou. Vždy tu bolo plno a publikum bolo príjemné. Bol to pre nás taký výlet, počas ktorého sme si aj zahrali.

A ešte si občas na divadelných doskách niečo zahráte?

Pred dvomi rokmi som v divadle skončil. Povedal som si, že stačilo, a mal som aj jeden väčší seriál. Nechal som to dobrovoľne. Pozývali ma potom aj nejaké skupiny v Bratislave na účinkovanie, no odmietol som. Do divadla chodím len ako divák.

Naposledy vás mohli televízni diváci zaregistrovať v seriáli Oteckovia. Ako sa vám pracovalo na tomto projekte?

Je tam veľmi dobrá atmosféra. Zobral som to hlavne preto, že seriál robil ten istý štáb, ktorý päť rokov pripravoval Búrlivé víno. Takže sa tam krížom-krážom poznáme, a to nielen kolegovia herci, ale aj produkcia a celé zákulisie.

S deťmi to musí byť veľmi živé nakrúcanie…

Áno a veľmi príjemne ma prekvapilo, že sú to naozaj talentované deti. Myslel som si, že s nimi bude väčšia robota a nakrúcanie pôjde pomaly. No nie, sú pohotové. Zrejme mala produkcia počas konkurzov skutočne šťastnú ruku.

Keď sme pri mladých talentoch, vy ste dlhé roky pôsobili ako pedagóg, však?

Keď som prišiel z martinského divadla, kde som po škole hral desať rokov, pôsobil som na vysokej škole spočiatku ako odborný asistent, neskôr som sám viedol ročníky. Po viac ako dvadsiatich rokoch som odišiel a ešte som vzal jeden štvorročný cyklus na bratislavskom konzervatóriu. Teraz učí moja dcéra.

Máte od nej informácie, ako to v súčasnosti vyzerá so študentmi?

Stále si myslím, že nie je pravda to, čo mnohí tvrdia, že keď hrávala naša generácia, bolo to dobré a teraz už to za veľa nestojí. To nie je pravda. Je veľa mladých talentovaných ľudí, ktorých obdivujem. A skutočne obdivujem. Samozrejme, nie všetci, ktorí vyjdú z ročníka, sú na rovnakej úrovni. No nájdu sa tam výrazné talenty. A potom už ide o to, či má ten daný adept šťastie. To k nášmu povolaniu patrí.

Chceli by ste na záver čitateľom niečo odkázať?

Aby sa v Piešťanoch vždy cítili tak dobre, ako sa tu cítim ja.

Alexandra Mathiasová