Kde zlyháva štát, musí pomáhať ľudská spolupatričnosť
Písal sa rok 2012. V zadnej lavici pri okne, teda tam, kde je dostatok miesta pre invalidný vozík aj školskú stoličku, sedávala prváčka zo Základnej školy F. E. Scherera v Piešťanoch. Jej rodičia si vtedy neželali uviesť jej meno, preto sme ju nazvali – Princeznička. Odvtedy sa všeličo zmenilo. Z dievčatka sa stala slečna Eliška. Túži byť samostatná, túži po elektrickom invalidnom vozíku. Nechce sa na kamošov pozerať z okna, chce byť s nimi na ulici. Ale poisťovňa jej vozík neschválila. Kde nefunguje štát, musí suplovať niekto iný – dobrí ľudia.
Eliška a (ne)samostatnosť
Po pravici niekdajšej prváčky sedela pred siedmimi rokmi asistentka učiteľky. Princezničke spadla ceruzka, asistentka ju zodvihla a s úsmevom podala dievčatku, aby mohlo vyfarbovať obrázky. Zazvonilo. Učiteľka dokončila vyučovaciu hodinu a deti mohli desiatovať. Princezničke mamina nabalila veci do školského vaku, nechýbala ani desiata. Aj tú malej slečne podala asistentka a nezabudla jej pripomenúť, že dnes ešte nepila.
Ak by jej zverenkyňa potrebovala zájsť tam, kam aj králi chodia pešo, asistentka Princezničku odprevadí a pomôže jej. „Na to som tu – aby som uľahčila školský deň tejto milej osôbke s vrkôčikmi, ktorú tu všetci máme radi,“ povedala s úsmevom asistentka učiteľky.
„Ja by som bola v škole najradšej stále,“ pridala sa do rozhovoru Princeznička a s chuťou sa pustila do rožteka. Ani spolužiaci neostali hladní. No oni na rozdiel od Princezničky mohli s desiatou v ruke odbehnúť aj k susedovej lavici či k umývadlu, hoci ich učiteľka napomínala, nech sedia na zadku. K Princezničke podchvíľou prichádzali jej kamaráti.
Najviac času však dievčatko trávilo s asistentkou. Nečudo, že sa medzi nimi vyvinul zvláštny vzťah. Asistentka učiteľky sa tak stala na štyri školské hodiny druhou mamou, pomocníčkou i kamarátkou. Fungovalo to na jednotku s hviezdičkou, lepšie povedané – na včeličku!
2016: Piešťanská Marika Gombitová
Na pódium súťaže v imitácii spevu Playback show, ktorá sa konala 23. marca 2016 v piešťanskom kine Fontána, prišla v sprievode asistentky sediac na invalidnom vozíku. V tvári sa zračilo očakávanie. Učiteľka jej podala mikrofón a pri odchode čosi tíško pošepkala. V žiari reflektorov krásna ako anjel osamela v obrovskom priestore s ťažkou oponou za chrbtom. Štvrtáčka Eliška – malá kópia Mariky Gombitovej. Naša malá Princeznička.
Ľubica Orihelová, jej asistentka zo Základnej školy F. E. Scherera, prestala na chvíľu dýchať. Oči prilepené na Eliške. V reproduktore zaznelo Koloseum: „Omamné šípy lásky a nočný šepot viní slávny Rím…“ Hneď v prvom rade kúsok od troch porotcov sledovali vystúpenie najstaršej dcéry rodičia i dve sestričky. Najmladšie bábätko sa prestalo mrviť, na chvíľu stíchlo. Všetci žiaci z Dubovian, Vrbového, Krakovian, Drahoviec i z Piešťan počúvali, pozorovali, premýšľali. Vystúpenie usmievavého dievčaťa sediaceho na vozíčku, predtým s účinkujúcimi spievajúceho na boku hľadiska všetky slovenské piesne, zaúčinkovalo viac ako najprepracovanejšia hodina etiky či náboženstva.
„Človek si uvedomí, že bežné problémy i starosti, nad ktorými si láme hlavu, sú muška jenom zlatá,“ skonštatovala jedna z učiteliek, sprevádzajúca žiakov na obľúbenej súťaži. Keď Eliška dospievala, verne napodobnila Mariku. Zopäla ruky a úctivo sa, šťastná, veľmi šťastná, poklonila.
2019: Z Princezničky veľká slečna
Roky bežali a z malej Princezničky vyrástla Princezná. Už nie je doma sama, má dve mladšie sestry a jej život je stále veselší, aj keď s hendikepom. V škole je usilovná, má len samé dobré známky.
Ako uviedol jej tatino, dcérka sa im narodila predčasne. Rodičia netušili, že krásne bábätko nebude vládať chodiť, byť samostatné, aby si natiahlo napríklad ponožku. To boli úspechy. Po byte síce s problémami pár metrov prejde za pomoci, aj po schodoch s problémami vystúpi, držiac sa zábradlia, no von používa zásadne invalidný vozík. Ruky jej nefungujú natoľko, aby mohla na dlhšiu trať rozpohybovať kolesá. A tak musia Princezničku tisnúť rodičia alebo kamaráti či učitelia.
A hoci usilovne cvičí a trénuje, rada by vyšla raz zo svojho činžiaku celkom sama, bez pomoci maminy či tatina, len tak sa vybrať do mesta s kamarátmi. Rodičia chcú dosiahnuť jej samostatnosť, aby mohla žiť aj bez ich pomoci, orientovať sa v bežných záležitostiach, ísť hoci s priateľmi von, preto požiadali o elektrický vozík. „Problém je ale v tom, že elektrický vozík nám cez poisťovňu neschválili, nemá naň nárok,“ uviedol otec Elišky. Rozhodol sa preto požiadať o pomoc cez Nadáciu Káčer na bicykli, pretože rodina si kúpu elektrického vozíka pre svoju Elišku jednoducho nemôže dovoliť. Prostredníctvom videosnímky prosí dobrých ľudí, aby jeho dcérke umožnili stať sa samostatnou. Bude to veľká vec! „Veľmi pekne prosím za našu žiačku, dajte túto výzvu do novín, a taktiež prosím dobrých ľudí, aby Eliške pomohli,“ poprosila nás jej bývalá učiteľka. A my jej prosbu radi uverejňujeme.
Preto, ak vás tento príbeh oslovil a chcete podporiť dobrú vec, pošlite esemesku v hodnote jedného eura na číslo 832. Peniažky, ktoré sa tam nazbierajú, pôjdu na kúpu elektrického vozíka pre Princeznú Elišku.
(vd)
