Ľudovít Winter sedával uprostred mosta a bol večným optimistom

Veď múzeum – to kráse piešťanské múzeum so sedliackym domčekom či mamutími klami – založil Imrich. A budovy ako Thermia, Irma, Napoleonské kúpele, Ružový mlyn, Kúpeľná dvorana, Františkove kúpele a mnohé ďalšie boli postavené vďaka Ľudovítovi.

Dnes sedí na moste jeho socha a díva sa na ľudí. Vrátil sa do Piešťan vďaka láske, nadšeniu a veľkému nasadeniu mladých ľudí z občianskeho zduženia ProWinter. Na sochu sa zložili Piešťanci. Prečo? Lebo si chceli uctiť muža, ktorý ostal veľkým, aj keď okolo neho mnohí chodili opatrne, s dešpektom. Napravili chyby minulosti? To asi nejde len jedinou sochou. Ale podaril sa im vznešený cieľ – vrátili Ľudovíta Wintera do Piešťan.

Vybudovali kúpele aj ich slávu

Obaja bratia Winterovci už mali skúsenosti s budovaním nemocnice pre robotníkov – Pro labore aj veľkolepej budovy pomenovanej po rakúskom cisárovi a uhorskom kráľovi – Františkovi Jozefovi I. Kúpele s jeho menom slávnostne otvorili na začiatku letnej sezóny 3. júla 1898. Boli pýchou, mramorovým palácom, o ktorom je napísaný aj román z pera nemeckého autora Kaya Zeisberga. Počas socializmu Františkove kúpele zrúcali a Ľudovítovi pukalo srdce.

Bratia Winterovci túžili priviesť do Piešťan klientelu z vyššej spoločnosti – bohatú šľachu i buržoáziu. Preto začali pripravovať výstavbu reprezentačného hotela spojeného s balneoterapiou. Ľudovít Winter oslovil architektov Henrika Böhma a Armina Hegedűsa. Tí vypracovali projekty secesného hotela Thermia Palace a kúpeľov Irma. Obe reprezentačné stavby rástli závratným tempom v rokoch 1910-1912 a zvýšili ubytovací aj zdravotnícky štandard piešťanských kúpeľov na dovtedy nevídanú úroveň. Ukázalo sa, že skúsení podnikatelia vsadili na správnu kartu. Kúpele začala navštevovať skutočne svetová klientela pozostávajúca z najvyšších predstaviteľov krajín a vlád.

Symbolom hotela Thermia Palace bol noblesný vták – páv. Stal sa ním aj po poslednej rekonštrukcii v roku 2006. Pre zaujímavosť – Winterovci ešte okolo roku 1912 dali vysadiť sadeničky stromov, ktoré dnes tvoria dominantu kúpeľov a lemujú nábrežie rieky Váh.

Súčasne s hotelom Thermia Palace vybudovali Winterovci aj kúpele Irma, ktoré architekti dôvtipne prepojili s hotelom tak, aby mohli kúpeľní hostia nerušene aj v zime prechádzať z izieb do kúpeľa oblečení iba v župane. Kúpele Irma poskytovali aj poskytujú komplexné služby balneoterapie a ich pozoruhodnosťou je, že sú postavené priamo na prameňoch termálnej vody. Winterovci ich pomenovali podľa grófky Irmy, manželky majiteľa kúpeľov, grófa Imricha Erdődyho, ktorý kúpele Winterovcom prenajal. História potvrdila, že si vybral naozaj správne. Na stavbu tejto budovy použili okrem typických stavebných materiálov aj prírodný a umelý kameň. Komplex skrášľujú sklené vitráže.

Böhm a Hegedűs však nestoja len za projektmi Thermie či Irmy. Z ich dielne je aj hotel Lipa, kúpeľný dom Pro Patria, vila Alexander i pavilón rovnakého mena, prestavba hotela Zelený strom, Kúpeľného hotela aj asanovaného Kúpeľného divadla – kina Hviezda.

V roku 1928 ku komplexu Pro Patria pristavili Winterovci objekt Cyril, nazývali ho aj Cyrilov dvor. Táto budova rozšírila ubytovaciu kapacitu a zaviedli sa v nej nové procedúry. Zaujímavosťou bolo, že i napriek tomu, že vtedy neboli vymyslené žiadne sušičky bielizne, predsa počas slnečných dní bielizeň voňala a rýchlo sa sušila rozložená na tráve na brehu Obtokového ramena neďaleko Pro Patrie.

Kúpeľnú dvoranu postavili za rok

Kúpeľnú dvoranu – Kursalon začali Winterovci budovať v roku 1893 a dokončili ju za jediný rok. V tejto nádhernej budove s veľkou sálou určenou na reprezentačné kultúrne podujatia boli na poschodí aj ubytovacie priestory. Na prízemí sa zasa mohol rozvíjať bohatý spoločenský a klubový život hostí. K dispozícii mali kaviareň, vináreň, čitáreň i dámsky salón. Veľké spoločenské podujatia sa cez leto konali aj vonku pred budovou. Kursalon bol zo všetkých strán obklopený parkom s množstvom secesných lavičiek a čarovných zákutí, ktoré využívali návštevníci Piešťan na relax. V tých časoch sa veľa čítalo, a tak prechádzajúc po parku ste mohli stretnúť aj počas jesene dámu v plášti a pôvabnom klobúčiku či pána v obleku a cylindri, ktorí si pred Kursalonom čítali časopisy a knihy.

Winterovci vedeli, že mesto bude napredovať, ak sa v ňom budú nachádzať inteligentní a vzdelaní ľudia. Starosta Piešťan Alexander Šindelár zvolal 9. mája 1935 schôdzu miestnych kultúrnych spolkov, na ktorej bol ustanovený prípravný výbor na založenie Matice školskej v Piešťanoch. Dňa 24. apríla 1936 sa na porade v hoteli Royal rozhodlo o jej vytvorení. Do čela matičného výboru boli zvolení starosta obce A. Šindelár, miestostarosta J. Loubal a generálny riaditeľ kúpeľov Ľ. Winter. Matica školská sa stala zakladateľkou a udržiavateľkou novej školy – po mnohých intervenciách dalo Ministerstvo školstva a národnej osvety v Prahe súhlasnú odpoveď na žiadosť obecnej rady z 12. marca 1936 a výnosom z 29. apríla 1936 bolo zriadené Spolkové československé reálne gymnázium v Piešťanoch. Takže základy súčasnej strednej školy na Námestí SNP, pomenovanej po Pierrovi de Coubertinovi, siahajú do winterovských čias.

BB puding vyrábali v Ružovom mlyne

Ak by sme chceli vymenovať všetky budovy, zákutia a odsledovať dianie v Piešťanoch za čias Winterovcov, museli by sme spomenúť aj výstavbu Ružového mlyna, kde sa mlela múka nielen pre potreby kúpeľov, ale po vojne, keď sa Ľ. Winter vrátil z koncentračného tábora, vyhladnutý a zničený, i známy BB puding či Marína a Indian keksy.

Uvedomil si, že v tom čase na slovenskom trhu chýbala výživa pre deti a dojčatá. K tvorbe BB pudingu si prizval významných dietológov, chemikov i pediatrov, tí navrhli a vyvinuli produkt – jemnú detskú výživu v podobe pudingu. Deti dostali to, čo im pomohlo rásť, a tí, ktorí sa vrátili z koncentráku, aby sa ich telo spamätalo z totálnej traumy.

Mali by sme spomenúť i Červenú vežu a jeho nápad, aby na Rádiový vrch, tak ho vtedy nazývali, viedla lanovka ponad rieku Váh. Mal veľkolepé plány. A pritom ostával v pozadí. Nesnažil sa budiť pozornosť, tú venoval blahu kúpeľných hostí. Vedel, že ak budú spokojní oni, aj kúpeľom a Piešťanom sa bude dariť. Doprial boháčom aj biednym. Zároveň dbal na dekórum.

Za jeho éry ľudia spoza Váhu – od Ratnoviec či Moravian – nemali chodiť do Piešťan bosí, vyžadoval, aby mali obuv. Mnohé rodiny aj z vidieka žili vďaka sláve kúpeľov v patričnej sociálnej istote. Winter, ten veľký muž, ktorý v kúpeľoch vítal predstaviteľov štátov a vlád, maharadžov, významných politikov i hercov, spisovateľov či maliarov alebo sochárov, priemyselníkov, agrárnikov, ostal na konci svojho života skromným obyvateľom Piešťan.

Tlačieval káričku, zbieral raždie

Po znárodnení ostal Ľ. Winter bývať v Zelenom strome a odtiaľ ťahával káričku do mestského parku či až na Červenú vežu, aby si tam nazbieral raždie do kachieľ. Aby mu nebola zima. Keď za ním prišla pravnučka Katka Frátriková do nemocnice, dal jej peniaze na vlak. A pripomenul, aby nešla rýchlikom, ale len osobákom, že ušetrí. Sedával uprostred Kolonádového mosta, bližšie k mestu. Vyhrieval sa na lavičke a kŕmil holuby. Miloval nadovšetko svoju rodinu aj makové slíže, mal rád kúpele, Piešťany a život vo všetkých jeho podobách. A nikdy sa nevzdával.

Mal hlavu plnú plánov, aj keď ho už nik z vtedajších predstaviteľov mesta nepočúval, predsa ich zadarmo ponúkal preto, aby Piešťany boli ešte krajšie a ešte svetovejšie. Bol skutočným optimistom. Veď ako inak než bez optimizmu môže človek prežiť svoj pád či stratu dcéry. V koncentračnom tábore Bergen-Belsen totiž zahynula jeho najmladšia dcérka Mária Schulzová. Od rodiny ju odvliekli takmer na konci druhej svetovej vojny, v januári 1945.

Režisér Dušan Trančík natočil o Winterovi film, ktorý premietli aj v rámci tohtoročných májových podujatí pri príležitosti slávnostného odhalenia sochy Ľ. Wintera na Kolonádovom moste: „Ako dieťa som chodieval do rodiny Majerčákovcov (k Marianne, vnučke Imricha Wintera – pozn. autora). Mal som asi dvanásť-pätnásť rokov. A v chodbičke som niekoľkokrát zazrel starého pána. Stál tam, bol v obleku, už v nezánovnom. Ja som šiel na toaletu, on do kuchyne. Tak som ho pozdravil. A stretal som ho aj na ulici, ako sa potichu hojdal. To bolo veľmi zvláštne. Šiel som domov a opýtal sa rodičov, kto to je? A oni mi povedali: ‚To sa radšej nepýtaj. To je taký smutný starý pán.‘ Čiže ja som starého pána Ľudovíta Wintera videl a zažil aj na dnešnej Winterovej, vtedy Pavlovovej ulici. Zaujal ma aj tým, že som odtiaľto.“

Láska k Piešťanom bola nekonečná

Pravnučka Katarína Frátriková zasa na svojho „opinka“ spomínala takto: „S láskou v srdci si spomínam na môjho opinka, pradedka, ktorému 15. septembra 1968 dotĺklo jeho milujúce srdce. Veľmi si ho vážim za všetko, čo spravil pre nás všetkých aj pre ďalšie generácie a hlboko sa pred ním skláňam. Žil skromne a k tomu nás viedol. Miloval svoju rodinu a jeho láska k Piešťanom bola nekonečná, chránil si ich ako najvzácnejší diamant. Vďaka Piešťanom je stále naňho spomienka živá, akoby ani neodišiel. Ďakujem všetkým, ktorí sa pričinili o to, aby jeho meno bolo navždy uchované v jeho milovaných Piešťanoch.“

Viera Dusíková