Sme si rovní
Viac ako milión Slovákov v sobotu na hlasovacom lístku zakrúžkovalo jednotku a novou hlavou štátu sa tak po prvý raz v histórii stane žena. Kto by bol pred niekoľkými mesiacmi povedal, že naša krajina skutočne dospeje do fázy, keď byť ženou nebude znamenať znevýhodnenie.
Zaujímavým momentom je, že v tomto roku je to presne sto rokov, odkedy ženy v našej krajine môžu využívať aktívne a pasívne volebné právo. Veď len zopár rokov predtým začali nosiť nohavice. Nehovoriac o tom, že dlhé roky fungovali iba v domácnosti, lebo ich miesto bolo za sporákom.
Dnes je, našťastie, doba iná. Ženy môžu študovať. Vedia nielen čítať, písať a počítať, ale mnohé sa pýšia titulom profesor. Ženy dnes môžu pracovať na miestach, ktoré sú pre ne aj čímsi zaujímavé, kde môžu odovzdávať svoje vedomosti, môžu tvoriť, pomáhať, riadiť, zakladať firmy, robiť rukami alebo hlavou. Môžu sa vydávať, rozvádzať, rodiť, ale aj nerodiť, žiť s mužom či so ženou.
Napriek tomu dnes ešte nejestvuje úplná rovnosť ani u nás. O nerovnosti iste čosi vedia napríklad ženy v produktívnom veku, ktoré sa uchádzajú o prácu. Najprv je žena vo veku, keď by jej
teoreticky mohli tikať biologické hodiny, potom zasa má deti. Mzda je samostatná kapitola. A vôbec, stačí len to, že sme sa skutočne museli zamýšľať, či v našej krajine môže byť prezidentkou žena. Prečo by nemohla? Je takisto človekom, občanom, voličom s právom byť volený ako ktorýkoľvek muž.
Len je to ťažko, keď ešte stále niektorí muži a dokonca aj ženy zastávajú názor, že žena sa mužovi nevyrovná. Že predsa nemôže rozumieť technike, programovaniu, futbalu, doprave. Nemala by chodiť večer sama von a vlastne by bolo najlepšie, keby ozaj stála len doma pri tých hrncoch.
V mysliach zakorenené stereotypy by sme aj s týmto novým hnacím motorom už mohli vyhnať do zabudnutia. Generalizovanie je pasé a bolo by fajn prestať hádzať „všetkých na jednu kopu“ len na základe jedného identifikačného prvku, ako je napríklad náboženstvo, rasa, národnosť či spomínané pohlavie. Každý z nás je jedinečná bytosť s jedinečným súborom vlastností. Asi nikomu by sa nepáčilo, keby ho posudzovali podľa skutkov či vedomostí jeho suseda, bratranca alebo kohokoľvek, s kým má aspoň čosi spoločné.
Preto držím palce nielen novej prezidentke, ale aj všetkým taxikárkam, autobusárkam, IT-čkárkam, hokejistkám, chirurgičkám a vôbec všetkým ženám, ktoré sa rozhodli vykašľať na otázky: „A to ozaj? Nie je to skôr robota pre chlapa?“ A rovnako držím palce aj mužom, ktorí sa ocitli v opačnej situácii. Nie sme viac, nie sme menej. Sme iní, no predsa si rovní.
Alexandra Mathiasová
