Odpadky naše každodenné
Potom, čo minulý týždeň moje chlapčiatko bojovalo najprv s vysokými horúčkami, potom aj s ďalšími príznakmi, ktoré muži (evidentne aj tí malí) poznajú ako smrteľné choroby, dostali sme medicínske odporúčanie rozhodne sa nevyhýbať čerstvému vzduchu. A keďže mi pripadá nanajvýš nezodpovedné ísť na detské ihrisko s chorým dieťaťom, išli sme sa pozrieť na Bodonu. Veď to poznáte. Koníky, mačičky, kde-tu nejaký venčiaci sa pes.
Áno, viem. Nie je to žiadny veľký les ani panenská nedotknutá príroda, ale predsa je to príjemné prostredie na vychádzky, šport alebo venčenie psov. Teda mohlo by byť. Vážne ma zarazilo, keď som už pri príchode k železnému mostu zbadala haldu na zemi sa povaľujúceho oblečenia, ktoré už do koša evidentne nedorazilo.
Väčšie prekvapenie nás čakalo za valom, kúsok od Prúdov. Odpadky zabalené do vriec, pozostatky pyrotechniky, všetko len tak ležiac na zemi. Ešte aj moje poldruharočné chlapča mi svojou rečou povedalo, že to patrí do koša.
A tak mi napadlo, kto, preboha, môže byť schopný vyhodiť smeti len tak do prírody. Svedomie by mi nedovolilo zahodiť na zem papierik alebo čokoľvek, čo môžem odniesť niekoľko metrov a vyhodiť to tam, kde to patrí. Nieto ešte veľké igelitky. Práve na Lide a Prúdoch je tento problém zvlášť výrazný v lete, keď sa partie stretávajú na opekačke či grilovačke a niektoré po sebe zanechajú poriadnu spúšť. To sa mi zdá ešte nelogickejšie, keďže smerom tam človek nesie všetko plné a smerom späť už stačí len zhromaždiť prázdne obaly.
Ako som sa rozčuľovala nad aroganciou a sebeckosťou niektorých jedincov, napadlo mi, ako sa asi dostaneme na hranicu 50 percent vyseparovaných odpadkov, keď sa medzi nami stále nachádzajú ľudia, ktorí evidentne ani len netušia, ako odpadkový kôš vyzerá. Rozoznávať smetiaky podľa farby už by bolo asi príliš.
Pritom to je vcelku jednoduché. Tiež patrím medzi tých, ktorí majú doma hneď niekoľko košov, aby mohli separovať aj kelímok od jogurtu. Argument, že na to treba veľa miesta, úplne odmietam, lebo separovať sa dá aj v minikuchyni.
Druhá vec je zamyslieť sa, či veci, ktoré bežne používame, neexistujú napríklad aj bez obalu. Neustále vyhováranie sa, že ani iní a väčší neporiadnici sa nad ekologickým aspektom nezamýšľajú, podľa mňa k ničomu nevedie. Pretože na správne vyhadzovanie smetí skutočne netreba mať maturitu. Ako sa vraví, stačí investovať len minimum energie a možno sa nám naše deti raz poďakujú.
Fotografie z Bodony nájdete na strane 4.
Alexandra Mathiasová
