Chtelnica: Vrabčáka tancovali tri dni a tri noci
To žiadna iná obec na Slovensku nemá – iba Chtelnica. Jej šabľovníci, slobodní mládenci a dievčatá v krojoch, celé tri dni chodia od domu k domu a vytancovávajú gazdiné i gazdov. Tam, kde majú smútok, si uctia rodinu pietou – nastúpením v rade a smútočnou piesňou, ktorú zahrá Dychová hudba Chtelničanka pod vedením kapelníka Pavla Kičinu.
Najskôr šabľovníkov požehnal v nedeľu 3. marca v závere slávnostnej omše chtelnický duchovný Rastislav Nitran. V jeho sprievode vychádzali z kostola šabľovnícky richtár Michal Tomašovič, hajdúch Marek Turanský a za nimi všetci účinkujúci mládenci – Lukáš Turanský, Erik Machovič, Juraj Lukáčik, Andrej Fekete, Matej Fekete, Marek Bolla, Matúš Tomašovič, Miroslav Brisuda, Marián Brisuda, Matej Lukáč, Adam Hlúch, Denis Kyselica, i dievčatá – Barbora Brisudová, Táňa Kičinová, Karin Rechtoríková a Simona Kičinová.
Uctili si aj nedávno zomretého obľúbeného kňaza Petra Mlynku, ktorý dlhé roky pôsobil v Chtelnici. Kapela mu zahrala jeho obľúbenú pieseň Dedinka v údolí a mládež zatancovala kruhový tanec zvaný mariánsky. Novinkou bolo, že šabľovníkov cez námestie od kostola až k obecnému úradu viezol konský záprah.
„Je to môj koník a som rád, že práve on vezie šabľovníkov,“ uviedol slávnostne ustrojený pohonič, zástupca starostu Peter Soják. Aj on kedysi podobne ako drvivá väčšina chtelnických mužov, z ktorých sú teraz tatinovia i deduškovia, tancovával „vrabčáka“ a vytancovával celú dedinu.
Pred obecným úradom vyčkával starosta Ján Horváth s pracovníčkami úradu. Pálenkou, fánkami, pagáčmi či stískancami pohostili veselú chasu, ktorá ich za odmenu vytancovala. Odtiaľ putovali na voze šabľovníci s dievčatami do dediny – začali svoju púť v uličke pod kostolom a postupne obchádzali všetky domy. O tom, kde akú pieseň zahrať, ich informoval hajdúch, ktorý dopredu zvonil a búchal na brány Chtelničanov. Toto robili mládenci celé tri dni – až do neskorých popoludňajších hodín. Vždy večer ich ešte čakala tanečná zábava v pivniciach kaštieľa a v utorok sa fašiangový sprievod ukončil. O ôsmej sa zišli tí, ktorí ešte vládali (a boli to všetci) na pochovávanie basy v kultúrnom dome.
Ešte sme zabudli povedať, že novinkou fašiangovej pochôdzky bolo i nedeľné pohostenie pre malých i veľkých, na ktorom šabľovníci deťom tancovali ľudové tance i „vrabčáka“ – to aby ich inšpirovali, veď k dobrým zvykom treba viesť aj nasledujúce generácie.
Na trojdňový maratón sa slobodní mládenci i dievčatá a tiež hudobníci musia riadne pripraviť, pretože ak by nemali dobrú kondíciu a neboli by v plnom zdraví a v pohode, sotva by takú záťaž zvládli. Ako sme sa dozvedeli, po pochovaní basy prespia aj 24 hodín v kuse. Ale stojí to zato! Zažívajú veľkú radosť i adrenalín. Ak sa to všetko spojí s muzikou, dobrou pálenkou, šiškami či gulášom, zažívajú všeľudské živočíšne nebo v Chtelnici. Nikde inde ho takýmto spôsobom už nezažijú, iba doma. Vo svojej rodnej dedinke.
Vznik tejto tradície treba hľadať v 17. storočí, v období protitureckých bojov i stavovských protihabsburských povstaní. V dávnejšej minulosti hlavnú organizátorskú funkciu v sprievodoch mal na fašiangy mládenecký richtár, obyčajne najstarší syn zámožnej rodiny. V sprievode jeden z mládencov nosil šabľu, na ktorú mu v domoch nastokli slaninu alebo šunku. Po skončení sprievodu s hudbou richtár poriadal hostinu.
Viera Dusíková, foto autor