Vojtech Hank vystavuje fotky bez grafických úprav, vyzýva k pravdivosti

Za uvedený čas navštívil cestovateľ a fotograf Vojtech Hank krajiny, akými sú Rusko, Ukrajina, Mongolsko, Izrael, Maďarsko, Taliansko, Česko i Poľsko, pričom z Poľska nezaradil na prezentáciu žiaden záber. Fotil aj slovenskú prírodu. Na výstave je tiež jedenásť záberov z džezových koncertov.

Diela i tvorbu svojho kamaráta predstavil galerista Martin Valo. Po skúsenostiach z minulých rokov však nechal najväčší priestor samotnému autorovi. Ten využil príležitosť a v príhovore sa dotkol viacerých pálčivých tém, ktoré sú celospoločensky zaujímavé. Hovoril o sprofanovanosti fotografií o nepravdách, ktoré je možné grafickými programami do fotografie vniesť. Kritizoval aj médiá, ktoré sa čoraz častejšie uchyľujú k nepravde a čudesným praktikám, takže obyčajný človek nevie odhadnúť, čo je a čo nie je pravda. Na srdci mal „vymierajúci druh ľudí – kultúrnych,“ ktorí by sa dali už aj v Piešťanoch spočítať veľmi jednoducho.

Skonštatoval, že fotografov a umelcov je vo všeobecnosti viac než ľudí, ktorí chodia na ich vernisáže a milujú umenie – akékoľvek. „Na vernisáže chodí 80 percent tých istých ľudí, len dvadsať sa obmieňa v závislosti od autora,“ uviedol fotograf. Dotkol sa aj aktuálnych politických tém a zdôraznil, že v politike zastáva transparentnosť. „Prečo sa hanbiť za hlasovanie, prečo má byť tajné. Veď nech každý vidí, aké sú názory toho ktorého politika,“ vyzval k transparentnosti V. Hank. Podotkol, že on napríklad meno svojho favorita na prezidenta netají. A povie ho každému bez okolkov.

Publiku, ktoré pozostávalo asi zo štyridsiatich prevažne častých návštevníkov vernisáží, vysvetlil, za akých okolností tvoril jednotlivé snímky, koľkokrát k danému miestu v našom okolí prišiel, aby mohol vytvoriť fotografiu napríklad z Marhátu či iného miesta, aby bolo vidno okolie. Ani jednu fotku, ktorú vystavuje, neupravoval, aby zachoval ich charakter a hlavne – pravdivosť.

Aby sme čitateľom Piešťanského týždňa priblížili atmosféru jeho cestovateľských zážitkov, uvádzame aspoň niektoré z nich. Minulý rok sa  V. Hank vrátil z Kamčatky. Až tam si uvedomil, že Rusi vojnu vyhrali nie náhodou. Presvedčil sa o tom v okamihoch, keď ruskí vodiči, s ktorými mala cestovka kontrakt na jednodňové výlety a presuny, celú partiu prepravovali po ostrých kameňoch veľkých asi tridsať centimetrov na špeciálnych vojenských autách s podhustenými pneumatikami. Zvádzali kaskadérske kúsky. V 45-stupňovom stúpaní po balvanoch, kde nebolo kam uhnúť, im šoféri z kabíny vykrikovali, aby sa posádka okamžite presunula raz na ľavú, raz na pravú stranu, lebo im hrozilo zrútenie sa zo sopky. „Tak na toto by nikto nenahovoril žiadneho Slováka,“ skonštatoval V. Hank.

Na Kamčatke bolo počasie, ktoré by sa dalo rozdeliť do dvoch kategórií. Prvá bola „komária“, druhá „drkotavá“. Keď bolo teplejšie, bez moskytiéry sa do divočiny neoplatilo vyjsť. Komáre sú na Kamčatke obrovské, ale pomalé a ľahko sa zabíjajú. Ich vpichy necítite, takže keď mal niekto z partie na tvári prísavníka, jeho kamarát mu vlepil facku, komára zabil, ale na líci či čele ostala riadna machuľa. No a nechcite vidieť autobus, do ktorého spolu s cestujúcimi vlietnu celé roje bezbolestných odoberačov krvi. Vnútro povozu vyzeralo po hromadnom zabíjaní komárov ako u mäsiarov po zabíjačke.

Fotograf a cestovateľ navštívil v roku 2017, v júni, i Mongolsko. Zažil stanovanie v púšti Gobi, obdivoval divokú krajinu, kde z vyprahnutej zeme vyrastali len ostré trsy tráv. Pred tristo miliónmi rokov tam bolo morské dno. Piešťanec sa spolu s partiou Rusov doslova potkýnal o svedkov histórie zeme – skameneliny flóry aj fauny, ktoré sú vzácnosťou pre geológov z celého sveta. V obchodíku na konci sveta objavil na pulte horalku zo Serede.

Túlal sa po cestách i necestách cez tundry a rozľahlé stepi Sibíri, kde z prašného vzduchu vyrastajú zlaté hory Altaja. V minulosti sa v nich ťažilo zlato – teraz zlatom žiaria. Cez Altajskú republiku, súčasť Ruska, vedie jediná asfaltová cesta na mongolskú hranicu. Aj po nej šiel. O rok nato navštívil krajinu v okolí Bajkalu.

„Do Altajskej republiky som sa dostal vďaka dobrým kontaktom a odporučeniam cez moju známu. Poznala ruského chlapíka – Dmitrija Senotruskova, vlastníka cestovnej kancelárie. Dmitrij nás sprevádzal celým ruským tripom. Postaral sa o autá, jedlo i nocľah. Za tisíc eur na štrnásť dní sme to mali all inclusive aj so snehom a ľadom,“ žartoval V. Hank.

Teploty v prvej polovici septembra sa pri Bajkale pohybovali od štyroch do dvadsiatich stupňov. „Boli sme ale skoro stále pri vode, dosť fúkal vietor, tak sa bolo treba lepšie obliecť. Rusom to však neprekážalo, skoro každý deň sa kúpali. Najväčšia zima bola, keď sme aj tri hodiny nepohnute sedeli na gumenom katamarane. Fúkal vietor a vlny sa trieštili o predok lode a striekali na nás. Boli ale aj idylické časti, keď sme na katamarane jedli sušené ryby alebo vyberali zo šišiek jadrá a tie lúskali. Človek sa načiahol a pil vodu z jazera,“ uviedol V. Hank.

Medzi vystavovanými exponátmi nájdete aj záber z Ruska, kde po dlhých kilometroch pochodu po divočine zrazu natrafili na nedostavený hotel uprostred ničoho. Rusi sú vraj takí, majú vynikajúce nápady, no niektoré nezrealizujú. K hotelu neviedla prístupová cesta. Zato tam bol vraj ochranármi prírody vystavaný monument z fliaš, ktoré pozbierali v okolí. Obraz, ktorý vytvorili zastoknutím rôznofarebných fliaš do zeme, znázorňoval preškrtnutú fľašu. Vojto mu dal názov Stop pitiu v prírode!

Viera Dusíková