Elektrikári na SPŠE v Piešťanoch otvorili svoje učebne

V každej triede bol niekto iný. Iní učitelia, iní žiaci. A predsa – akoby tí istí – nadšení pre elektrotechniku, informačné a sieťové technológie, počítačové, informatické a telekomunikačné systémy. Žiaci a ich učitelia prezentovali to, o čom sme my ani nesnívali. Cítila som sa zrazu ako doma.

Podľa plániku, čo mi poskytol riaditeľ školy Jozef Kolník a jeho manželka, s ktorými som si vypila kávičku na privítanie, som vykročila do tried. Uvedomila som si dôležitú vec. Sú tu síce iní učitelia, ale skoro každého poznám. Na škole učí kamarátka mojej najlepšie kolegyne zo Závodov výpočtovej techniky v Banskej Bystrici, kde som sa učila používať svoj prvý textový editor T602. Ten mi otvoril brány do sveta novinárčiny. Bol tu kamarát môjho manžela, veľký odborník na počítačové systémy, i manželka spolužiaka, uznávaná pedagogička a programátorka v ProgeCAD programe, kamarátka mojej naj kamošky, ktorá tu vyučuje cudzie jazyky. Učí tu slovenčinárka, ktorú som si dala pre jej ľudský rozmer medzi svojich facebookových priateľov.

Ukážky elektronických meraní robil inžinier, ktorého si pamätám z bývalej Tesly a ktorý ešte stále učí. A učí bravúrne, dušu by za šikovného a dobrého žiaka daroval. No a hovoriť o elektrotechnickej spôsobilosti a inštaláciách nemôže nik lepšie, než zanietený človek – kamarát do dažďa – manžel manželovej kolegyne. Znie to vtipne – tie väzby, ale napríklad v škole učí aj bývalý tanečník folklórneho súboru či aktuálne šéf iného folklórneho súboru. Je tu partner mojej speváčky z Povoje, ba stretla som tu aj dvoch mladých ľudí z vrbovskej firmy, ktorú vedie náš bývalý kolega z Tesly.

Po prvýkrát som videla, ako vlastne vyzerá cievka vynálezcu Nikolu Teslu. Vysokonapäťový a vysokofrekvenčný generátor prúdu mal nabiť zem energiou. Tesla cievku vymyslel, aby ľudia mali energiu bezdrôtovo a zadarmo. Mal to byť zázrak pre celú zemeguľu. Priblížiť sa k jej svietiacemu výboju bolo pre človeka, ktorý má strojček na srdiečku, nebezpečné. Tie blesky, čo z cievky vyšli, mi osvietili myseľ. Toto je vec! Nikdy som nič iné krajšie a čarovnejšie nevidela. Predstihlo to aj elektrickú vianočnú sviečku, čo som si minule kúpila v dekoračnom obchode. Jej plameň kmital na báze magnetu – raz plus, raz mínus. A sviečka plápolala.

Tak ako živá je tradícia elektrotechniky v Piešťanoch, tak živí a schopní boli roboti, čo mi na elektrine minulý týždeň ponúkali ovocné cukríky z košíka či autonómne autá. Všetky tieto hračky súčasnosti vytvorili žiaci školy. Mojej školy. Mimochodom, aj za Cisco Academy, ktorej certifikát otvára absolventom brány celého sveta, stoja moji bývalí kolegovia z Tesly, ktorí v čase, keď som tam robila na vývoji, prichádzali z elektrofakulty a spolu sme debatovali, pili kávičku a plánovali budúcnosť.

Je mi smutno z toho, že na Slovensku sa rodí málo detí a že odbor, ktorý istým spôsobom reprezentovali na škole dievčatá (ako kedysi my, futbalová jedenástka dievčat z bývalej 4. C), na budúci rok zaniká pre nedostatok detí, ktoré sa pred pätnástimi rokmi narodili na Slovensku. Je ich ako šafranu. TIS-kárky vraj budú hovoriť len po maďarsky. Dôležité ale je, že tie stovky odborníčok, čo už piešťanskú TIS-ku vyštudovali alebo ju aktuálne ešte posledné lastovičky študujú, sú tu, pripravené robiť česť svojej alma mater.

Čo dodať na záver? Tento článok píšem jedným dychom, nie je to tradičné spravodajstvo, aké by sa možno odo mňa očakávalo. Ale čo už je v živote elektrikára tradičné? Len ten plus a mínus, len nula a jednotka, len pravda a nepravda. Som veľmi rada, že nad vianočným stromčekom visí na Strednej priemyselnej škole elektrotechnickej (SPŠE) naše tablo s triednym učiteľom Stanislavom Vráblom a riaditeľom Kuzevičom. Je tam v hornom rade aj môj muž. Aj on tam teraz učí. Ja som niekde dole. Nejakí výmyselníci, ktorí na moju fotku dočiahli ešte v budove na Námestí SNP, mi vypichli oči, lebo tablo bolo bez skla. Niekto mi tam prikreslil iné. Bolo mi to smiešne, ale no čo už, som rada, že tie oči vidia.

V SPŠE som si našla plno lások a kamarátok. A dievčatá, verte mi, elektrotechnici sú dobrí chlapi. Síce im niekedy príliš nerozumieme a oni nechápu nás, ale dá sa na nich spoľahnúť v čase aj v nečase. A ešte vám aj opravia televízor, počítač či lampu v obývačke, natiahnu elektriku po celom dome, vyrobia blikajúce obvody na vianočný stromček a vymenia spálenú šnúru od fénu či kulmy. No povedzte mi, neoplatí sa zaloviť v týchto vodách?

Náš učiteľ ekonomiky Ičo Sokolovský nám raz povedal: „Vy si môžete hľadať prácu všade, elektrikári môžu robiť všetko. Nikdy nebudete nezamestnaní.“ Mal pravdu. Nik z nás, z celej bývalej Stanovej triedy, nesedí doma bez práce. A máme medzi sebou aj výskumníkov, odborníkov v atómovej elektrárni, v bankovníctve, v grafike a dizajne, v medicíne, v elektropriemysle – v silno aj v slaboprúde. My elektrikári sme jednoducho páni!

Viera Dusíková