Borovienka: Čože je to 25 rokov? Ľudová pieseň s nimi nezahynie.

Keď sa povie Borovienka, väčšina ľudí si predstaví chlapov v bielo-čiernych kostýmoch, s čiernymi klobúkmi, na nich výrazné biele perá. Sú jednoducho nezameniteľní. Na svojom konte má Borovienka už pätnásť hudobných nosičov. Ten posledný nesie názov podľa ústrednej pesničky – Poďme chlapci z vesela. Okrem slovenských a chorvátskych ľudoviek sú na ňom aj vlastné skladby.

Ikonou kapely je Štefan Slabý z Vrbového. Chlapisko, ktorý nielen spieva a hrá na trúbke, ale venuje sa i rezbárstvu. A ak by ste chceli založiť chmeľnicu, skúsenejšieho odborníka na okolí ťažko nájdete. Kapelu vedie od roku 1993. Pamätníci si spomínajú, že Borovienka v čase svojich 20. narodenín napríklad len v Piešťanoch vystupovala na slávnostnom programe pri príležitosti otvorenia letnej kúpeľnej sezóny, z jej melódií sa tešili aj milovníci letných promenádnych koncertov v mestskom parku či v hudobnom pavilóne Harmony.

Na klobúkoch perie z pštrosa

Ak sme hovorili o ich odevoch, zaujímavé je, ako vznikli. „Po piatich rokoch hrania sme boli donútení niečo urobiť s oblekmi. Vybrali sme si piešťanský vzor, dali sme mu tmavú farbu, aby sa tak nefúľal, a krajčírka Vierka Černová, ktorá nám šije kroje, vybrala látku, čo vydrží viac ako montérky. Klobúky sú také, ako má čestná stráž prezidenta Slovenskej republiky, perá sú zo pštrosa,“ uviedol Š. Slabý.

Pochválil sa, že ich muziku počúvajú nielen Slováci, Borovienka totiž prezentovala našu krajinu aj v Česku, Poľsku, Rakúsku, Chorvátsku, Srbsku či vo Švajčiarsku. Najďalej bola v Nórsku. Ročne kapela absolvuje takmer šesťdesiat vystúpení. „Muzikant je na to, aby hral. A hrá tam, kde ho chcú. Počas nášho pôsobenia sme si našli kopu priateľov a od nich sa to všetko odvíja. Napríklad Terchovské slávnosti sme absolvovali devätnásťkrát a stále sa na ne tešíme. Je tam skvelá atmosféra a folklórnici sa vedia baviť,“ skonštatoval kapelník.

V Borovienke hrá zakladateľ chmeľníc, energetik, automechanik, šéf skladu či podnikateľ. Čo sa týka muziky, len jeden z kapely je profesionál. „Ja som spevák, hrám na trúbke, a v práci sa venujem výstavbe chmeľníc. Náš ďalší trubkár Milan Búlik je vedúci skladu. Trombonista Branislav Galbavý je štátny zamestnanec v oblasti energetiky. Jozef Žažo, klarinetista a saxofonista, hrá vo vojenskej dychovke. Na klávesových nástrojoch a harmonike hrá podnikateľ Michal Sedlák. Máme aj predajcu hudobných nástrojov, ním je gitarista Marián Marko, ktorý hrá i na ukulele. Basový gitarista Jozef Gregorovič vyrába pružiny, na bicích hrá automechanik Ivan Košťál a slák huslí ťahá študent Adam Vakoš,“ dodal kapelník.

Okrem uvedených hudobníkov má Borovienka aj takých, ktorí s ňou vystupujú príležitostne. Na webovej stránke sú podobizne hosťujúcich Ľubomíra Perenčaya, Kristíny Šedivej a Andreja Vanča. Medzi nich patrí neodmysliteľne aj Jozef Slabý.

Hrajú na zábavách i na pohreboch

Ako sa Borovienka formovala a kto jej dal nezameniteľný charakter, že si ju pýtajú nielen na zábavách a tancovačkách, ale aj na svadbách či pri chvíľach piety? Kapelník vysvetľuje: „Hrával som vo viacerých kapelách, ale v Borovienke to išlo akosi samo od seba. Bolo to také asi preto, že sme nič neočakávali a hrali sme iba pre radosť. Postupne sa začali nabaľovať hrania až do takej miery, že to začalo uberať osobný čas a niektorí to vzdali. Akurát, čo bolo ťažšie, zahrať si na folklórnych slávnostiach. Folklórnici tvrdili, že trúby nepatria do folklóru. Potešilo nás, že sme v roku 2014 dostali cenu za vokálno-inštrumentálnu interpretáciu na celoštátnej súťaži v Liptovskom Mikuláši, kde sme sprevádzali tanečnú skupinu Lusk z Krakovian. Boli sme radi o to viac, pretože tam účinkovali dobré folklórne kapely. Najradšej hrávame koncerty, zábavy a svadby. Trikrát sme hrali na pohrebe kamarátom. Kamaráti, radšej neumierajte!!! Je to ťažké hranie…“

Borovienka je známa tým, že jej protagonisti sa snažia vyberať čo najstaršie ľudové piesne, a preto má iný repertoár ako iné hudobné zoskupenia. „Rád hrávam z hudobnej zbierky Štefana Antona Pyšného, ktorý pôsobil vo Vrbovom. A pesničku Borovienku borovú z tejto zbierky hrávame na koncertoch ako poslednú, pretože bola prvá, ktorú sme nacvičili. Na poslednom cédečku je štrnásť piesní, medzi nimi dve chorvátske ľudovky. Zaradili sme ich tam preto, lebo každý rok chodíme koncertovať do Chorvátska. Sú na ňom aj naše autorské pesničky,“ dodal Š. Slabý.

Chcú vrátiť do muziky kumšt

Borovienku jej prví členovia založili v Lančári v roku 1993. „Keď sa zamyslím nad cestou, ktorú kapela prešla, spomeniem si na všetkých muzikantov, ktorí v nej hrali a prispeli k jej dobrému menu. Spomínam si aj na fanúšikov a veselé zážitky. Od roku 1993 je dlhá cesta, ale na bilancovanie sa ešte nechystám. Mám radosť z toho, že na koncerty v blízkom okolí chodí s nami aj dvanásťročný Danko Snoha, ktorý je už teraz dobrým harmonikárom. Pozná celý náš repertoár,“ pochválil muzicírovanie najmladšieho hudobníka skúsený kapelník.

Ľudová pieseň by podľa neho mala prežiť aj ľudové kapely. „Chcel by som, aby sa vrátil do muziky kumšt, aby muzikanti opäť hrali naživo a ľudia tlieskali tým, ktorí si to zaslúžia.“

Viera Dusíková