Piešťanec v africkej Namíbii: Predstavy, očakávania a skutočnosť
Spoznávanie nových kútov sveta a získavanie nových zážitkov z tých azda najmenej prebádaných krajín nie je len doménou mladých nezávislých ľudí. Vybrať sa do exotiky môžete aj vtedy, ak máte na chrbte päť, šesť, dokonca sedem krížikov. Do vzdialenej Namíbie sa pred dvomi rokmi vydal aj Piešťanec Štefan Sulík. O svojich zážitkoch porozprával nadšenému publiku v stredu 14. novembra v Piešťanskom informačnom centre.
Osemtisíc kilometrov vzdialená Namíbia, turistami stále nie veľmi navštevovaná krajina, leží v juhozápadnej časti Afriky. Susedí s Botswanou, Angolou, Zambiou či Juhoafrickou republikou. Je 17-krát väčšia ako Slovensko, no pritom má len dva milióny obyvateľov. A práve do tejto krajiny sa vybral Štefan Sulík spolu so synom a jeho kolegom v novembri 2016. „Chceli ísť do Afriky a Namíbia nie je veľmi prebádaná. Cestovný ruch tam ešte len začína. A tak cez internet našli letenky, ubytovanie, trasu a tento nápad mi predostreli. Bolo to akoby zavesili návnadu na háčik a ja som sa chytil,“ povedal Š. Sulík.
Príprava na takýto výlet zahŕňala okrem balenia batožiny aj absolvovanie niekoľkých povinných a nepovinných očkovaní či zháňanie liekov. „Mali sme mať so sebou antimalarikum. Myslel som si, že prídem do lekárne a kúpim si ho. Lenže nikde v Piešťanoch nič také nemali. Až jedna lekárnička obvolala prevádzky v iných mestách a liek mi doviezli.“
Keď mal cestovateľ z Piešťan všetko zbalené, vydal sa na cestu do Prahy za zvyšnými členmi posádky. Odtiaľ sa prepravili letecky do Amsterdamu a potom ich čakal vyše dvanásťhodinový let do Kapského Mesta. „Mal som z letu obavy, no dalo sa to vydržať. V intervaloch som sa bol poprechádzať a aj služby aerolinky boli veľmi dobré.“
V Kapskom Meste už trojicu čakalo pripravené terénne auto, ktorým sa po africkom kontinente presúvali. Prvú noc však ešte absolvovali v metropole Juhoafrickej republiky.
Na cestu si museli vziať poriadne zásoby vody a benzínu, lebo v púšti nie je signál. „Upozorňovali nás, že keď pôjdeme po piesku, musíme jazdiť na polonahustených pneumatikách, aby dotyková plocha bola väčšia a nezapadli sme. Napokon sme cestou videli aj niekoľko vrakov.“
Piešťanec so svojimi spolucestovateľmi navštívili druhý najväčší kaňon na svete, ktorý nesie názov Fish River Canyon. V období dažďov tadiaľ tečie rieka, no keďže cestovatelia africkú krajinu navštívili začiatkom tamojšieho leta, rieka bola vyschnutá.
Štefana Sulíka najviac upútala práve namíbijská príroda, tiež ľudia a atmosféra krajiny. „Ľudia boli prívetiví. Hoci boli veľmi chudobní, naozaj takmer nič nemali, ale usmievali sa. Človek u nás si len ťažko uvedomí, že nemajú vôbec prístup k vode. Keď sme odchádzali z bungalovov, načapovali sme si vodu do plastových fliaš a snažili sme sa ju rozdávať tým, ktorí sedeli popri ceste. Uvedomil som si však, že sme dali jednu fľašu napríklad sedemčlennej rodine, ktorá ju mala na celý deň na pitie, umývanie. Na všetko.“ Napriek tomu neboli namrzení ako našinci, ale usmiati.
Trojica z Európy ochutnala aj miestne dobroty. V prvej časti cesty pozdĺž Atlantického oceánu jedli morské ryby na mnoho spôsobov. Keď šli vnútrozemím, konzumovali pokrmy z divokej zveri. „Jedli sme divoké prasatá alebo antilopy, chutili podobne ako naša divina.“ Zvyšok potravín kupovali v obchodných reťazcoch.
„Môžem porovnať život tamojších obyvateľov so životom u nás. Mnohí sa sťažujú, stále majú málo, a tam sa tešia z maličkostí,“ dodal Š. Sulík, ktorý by rád navštívil aj Južnú Ameriku.
(am)
