Mohylu Milana Rastislava Štefánika na Bradle slávnostne odhalili pred 90 rokmi

Medzi takýchto ľudí neodmysliteľne patrí architekt Dušan Jurkovič, ktorého 150. výročie narodenia sme mi pripomenuli v auguste. Na stránkach nášho týždenníka sa tejto osobnosti zámerne venujeme s menším časovým odstupom, aby sme pozornosť čitateľov upriamili na dátum 23. september 1928. V tento deň bola slávnostne sprístupnená Mohyla Milana Rastislava Štefánika na Bradle.

Dušan Samuel Jurkovič sa narodil 23. augusta 1868 v Turej Lúke v rodine vidieckej inteligencie ako piate zo šiestich detí. Jeho starým otcom z matkinej strany bol zakladateľ slovenského družstevníctva Samuel Jurkovič, tetou prvá slovenská ochotnícka herečka Anička Jurkovičová a strýkom jej manžel Jozef Miloslav Hurban. Nesmieme opomenúť ani jeho bratranca, spisovateľa a politika Svetozára Hurbana Vajanského, takže počas svojho života nestál ako národovec bokom ani on. Ale o tom až v závere článku.

Jeho otec Juraj Jurkovič bol spoluzakladateľom Matice slovenskej a v čase jeho detstva notárom v Brezovej pod Bradlom. Tu D. Jurkovič získava základné vzdelanie, no základy pre osobný rozvoj dostával hlavne od svojej matky Emílie, s ktorou mal veľmi vrúcny vzťah. Po štúdiách v Šoproni rozvíjal svoj výtvarný i technický talent na Štátnej priemyselnej škole vo Viedni v odbore staviteľstvo. A to aj napriek iným plánom svojho otca s jeho budúcnosťou. Našťastie, pochopil zavčasu Dušanov talent a stal sa jeho nadšeným podporovateľom a obdivovateľom.

Básnik dreva

Život vo Viedni nebol pre 16-ročného D. Jurkoviča jednoduchý. Škola však patrila k najlepším technickým školám v monarchii i Európe, čo mu neskôr zjednodušilo vstup do pracovného sveta. Vo Viedni sa okrem najnovších poznatkov z architektúry a urbanizmu stretol aj s umeleckým smerom secesia, ktorá mala svoje korene v ľudovej architektúre. Dušana Jurkoviča očarila natoľko, že sa stal jej najvýznamnejším predstaviteľom na Slovensku i v Čechách.

K malebnosti krajiny i k ľudovej architektúre inklinoval Jurkovič aj vďaka tomu, že mu v detstve učaroval kopaničiarsky kraj. Počas tovarišských rokov vo Vsetíne spoznal aj ľudovú architektúru moravsko-slovenského pomedzia, Oravy či Čičmian. Jeho prvým úspechom bola stavba repliky typického čičmianskeho domu pre Česko-slovenskú národopisnú výstavu v Prahe v roku 1895, ktorý mu pomohol získať prvú veľkú objednávku – prestavbu turistických objektov – pustovní na moravskej hore Radhošť. Kombináciu množstva architektonických prvkov ľudových stavieb do jednotného umeleckého tvaru ocenili nielen teoretici umenia, ale aj obyčajní turisti. Za toto dielo si vyslúžil označenie básnik dreva.

Tvorca Luhačovíc

V roku 1899 sa D. Jurkovič usadil v Brne, kde pôsobil ako samostatný architekt. Jeden z najžiadanejších, a tak tvoril projekty pre významné inštitúcie, mestské samosprávy a popredné osobnosti spoločenského života. Jednou z nich bol moravský podnikateľ R. Bartelmus, s ktorého dcérou Boženou sa neskôr oženil a pre svoju rodinu v moravskej metropole postavil aj rodinnú vilu. Dnes je považovaná za jednu z jeho najlepších prác a osobne sa o tom môžete presvedčiť, pretože je v nej expozícia múzea prístupná verejnosti.

Ešte predtým, než postavil tento architektonický skvost, ku ktorému vás dovedie každý sprievodca Brnom, zaviedli Jurkoviča pracovné kroky do kúpeľov v Luhačoviciach, aby tam od roku 1901 realizoval svoje návrhy kúpeľných stavieb. Stal sa dvorným architektom Luhačovíc, ktorý sa výrazne podpísal pod ich ráz, hoci nie všetko z rozsiahlej série projektov sa pre byrokratické obštrukcie zrealizovalo. Aj to torzo však patrí ku klenotom modernej i secesnej českej a slovenskej architektúry.

Láska k Slovensku

Silný vzťah k domovu nepoznačil len Jurkovičovu tvorbu, ale aj osobný život. Hoci mal v Brne to najlepšie zázemie, po vzniku prvej Československej republiky sa vracia na Slovensko, aby pomohol jeho rozvoju najlepšie, ako vedel. Chvíľu býval v Skalici, no napokon sa presťahoval do Bratislavy, kde postavil podľa vlastného projektu nový domov pre svoju rodinu. Keďže nechceme byť až príliš encyklopedickí, spomenieme len jeho funkciu vládneho komisára pre zachovanie umeleckých pamiatok na Slovensku a pričinil sa aj za zachovanie archeologických a prírodných pamiatok.

Pokračoval tiež v práci architekta, ktorú nasmeroval na tvorbu verejnoprospešných stavieb. Vznikajú tak projekty štandardizovanej výstavby rodinných domov či typizovanej výstavby školských budov na Slovensku. V umeleckom slohu funkcionalizme stavia známe Kochovo sanatórium v Bratislave či budovy stanice lanovej dráhy Tatranská Lomnica – Lomnický štít. Rovnako tiež budovu Národného domu Štefánikovho v Brezovej pod Bradlom.

Už v roku 1913 sa stal spolumajiteľom tehelne v Trnave a o osem rokov neskôr vďaka jej výrobkom zaviedol do praxe stavby domov z pálených veľkoplošných dielcov. Tento priekopnícky čin bol prvým krokom k výrobe tehlových prefabrikátov po skončení druhej svetovej vojny.

Keďže poznal hrôzy prvej svetovej vojny, tú druhú prežil v ústraní a proti totalite vojnovej Slovenskej republiky viedol vlastnú, umeleckú vojnu – výtvarnými návrhmi pomníkov a pamätníkov na hrôzy vojny, z ktorých napokon realizoval iba monument v Kremničke. Ku koncu vojny však prelomil steny samoty a prostredníctvom synov sa zapojil do aktívneho odboja. Po roku 1945 sa napriek vysokému veku opäť pustil do umeleckých a spoločenských aktivít.

Pocta Štefánikovi

K pretrhnutiu prác v Luhačoviciach prispelo tiež vypuknutie prvej svetovej vojny, do ktorej musel narukovať aj D. Jurkovič. Nie však na bojisko, ako architekt bol povolaný na vojenskú službu ako projektant poľných vojenských cintorínov pri Veliteľstve v Krakove. Vytvoril niekoľko impozantných komplexov, ktoré ležia na území Poľska, a mnohí výtvarní teoretici ich považujú za Jurkovičove umelecky najhodnotnejšie diela.

Táto práca pre armádu mala vplyv na jeho ďalšiu tvorbu, v rámci ktorej presedlal z dreva na kameň ako základný stavebný prvok pomníkovej tvorby v neskoršom období. Jej vrcholom, ktorý nečakane prišiel oveľa skôr, bola stavba Štefánikovej mohyly na Bradle. „Dušan Jurkovič je nielen autorom mohyly, ale i otcom myšlienky pochovať Štefánika a talianskych letcov, ktorí s ním zahynuli v lietadle, na Bradle,“ uviedol Matúš Valihora, sprievodca Pamätnou izbou Dušana Jurkoviča v Brezovej pod Bradlom.

„Jurkovič bol Štefánikov vzdialený príbuzný, osobne sa poznali. Hneď ako sa dozvedel o jeho smrti, bol presvedčený o tom, že výnimočný človek ako on potrebuje výnimočné miesto posledného odpočinku. Pre posledný odpočinok národného hrdinu navrhol Bradlo a pre túto myšlienku získal súhlas pozostalých aj príslušných úradov, ktorí ho poverili organizovaním pohrebu Štefánika a letcov,“ spresnil M. Valihora.

Jurkovič sa tak vrátil do rodného kraja, aby na vrchu Bradlo, s ktorým bolo spojené detstvo Jurkoviča i Štefánika, vytvoril miesto posledného odpočinku zakladateľa Československej republiky podľa jeho posledného želania – spočinúť v rodnej zemi. Keďže pohreb sa konal krátko po Štefánikovej smrti a na Bradle sa nedalo vybudovať nič príliš zložité, Jurkovič poslal na určené miesto jednotku vojakov, ktorí pomocou výbušnín do skaly vystrieľali štvorhrob v tvare kríža. „V západnom ramene kríža bola uložená rakva Štefánika, v ostatných talianski letci. Okolo hrobu boli vztýčené štyri stĺpy drevenej konštrukcie obložené čečinou a potiahnuté čiernou látkou, ktoré po pohrebe odstránili. Hrob bol označený len jednoduchým krížom. Skica i fotografie z pohrebu však dokazujú, že výzdoba už predznamenávala budúcu polohu i tvar mohyly.“

Osem rokov čakania

Architekt Jurkovič mal už pred pohrebom jasnú predstavu o mohyle a krátko po pohrebe predstavil aj jej plány. Rozpočet mohyly 2,8 milióna vtedajších korún však zapríčinil, že jej realizácia bola v nedohľadne. „Štátne úrady a prezident Masaryk dali na jej výstavbu 800-tisíc korún, dva milióny sa rozhodol vyzbierať Spolok pre postavenie mohyly od ľudí. Hoci ešte spolok nemal vyzbieraný celý obnos, ale len 1 496 673,30 korún, rozhodol sa na piate výročie Štefánikovej smrti položiť na Bradle základný kameň budúcej mohyly. Spravil tak zámerne, aby upozornil na svoju zbierku, no celú hotovosť vyzbierali až o tri roky neskôr.“

V roku 1927 sa konečne mohlo začať s výstavbou. „Podľa plánov mohyla kopíruje pyramídový tvar vrcholu Bradla. V strede mohyly sa nachádza pôvodný štvorhrob, ktorý ostal zapečatený počas stavby vonkajších terás. Až keď sa práce v apríli 1928 priblížili k pôvodnému hrobu, rakvy sa vybrali, vybetónovala sa hrobová komora a rakvy sa uložili naspäť. Potom už len dokončili tumbu nad hrobom,“ objasnil práce M. Valihora.

Jurkovič z dôvodu úcty a piety k Štefánikovi a letcom od počiatku plánoval, že hrob bude uzatvorený a neprístupný. Tak je to dodnes. „Na základe plánov sme vytvorili maketu mohyly v mierke 1:100, aby ľudia videli jej vnútro. Presne v strede mohyly pod tumbou je osem metrov hlboká šachta a na jej dne v spodnej komore sú v kovových rakvách uložené telá Štefánika a dvoch z troch talianskych letcov. Tretie telo bolo z hrobu na žiadosť rodiny letca vyzdvihnuté ešte v roku 1921. V komore nad rakvami je zvlášť na podstavci v dóze uložené zabalzamované Štefánikovo srdce a mozog. V rámci vyšetrovania tragickej smrti bola totiž nariadená súdna pitva, pri ktorej vybrali vnútorné orgány. Srdce a mozog ako najcennejšie sa rozhodli zachovať. Hrob je uzatvorený na dvakrát, pričom prístup pod dohľadom Jurkoviča zamurovali kameňom.“

Mohylu, ktorá má dĺžku 96 a šírku 70 metrov, dokázali vybudovať za 280 pracovných dní. „Práce prebiehali aj preto tak rýchlo, lebo sa pracovalo na dvoch miestach súčasne. V kameňolome Dreveník na Spiši sa ťažil travertín, ktorý podľa šablón priamo v kameňolome opracovali na presné rozmery. Každý jeden kváder bol očíslovaný a opracované kvádre železnicou prepravovali do Brezovej. Celkovo toho bolo 194 železničných vagónov. Ešte pred stavbou mohyly vybudovali na Bradlo cestu, po ktorej kvádre na vrchol vozilo jedno nákladné auto a povozy. Na mohyle pracovala ďalšia skupina ľudí, ktorí ju zostavovali. Práca šla rýchlo aj preto, že jadro mohyly, pylóny i oporné múry sú z liateho betónu a mohyla je travertínom len obložená.“

Omilostení vlastenci

Za minulého režimu nebola mohyla nijako udržiavaná a s výnimkou rokov 1968 a 1969 boli zakazované aj spomienkové slávnosti na nej. Rovnako, ako sa komunisti snažili z dejín vytlačiť Štefánikovo meno, všetko spojené s D. Jurkovičom bolo zakázané tiež. Aj pomenovanie prestížneho ocenenia pre architektov. Našťastie, tejto zloby sa nedožil, keďže nečakane zomrel v decembri 1947 v Bratislave. Hoci po tom netúžil, jeho ostatky o necelý rok neskôr pochovali ho Dejinného pamätníka na cintoríne v Brezovej pod Bradlom, ktorého je autorom. Pamätník je venovaný hrdinom bojov za slobodu v rokoch 1848-1849, 1914-1918 a 1944-1945. Dá sa povedať, že stojí na spojnici Štefánikovej mohyly a Pamätníka hurbanovských bojov, ktorého autorom je Jurkovič tiež.

K určitej náprave pomýlenej komunistickej propagandy došlo pri oslavách 70. výročia vzniku Československa, keď na Bradle odhalili pamätnú tabuľu s krátkou zmienkou o Štefánikových zásluhách. O rok nato, keď už bolo travertínové obloženie mohyly poškodené na 30 percentách povrchu, sa po páde totality štát rozhodol pre náročnú rekonštrukciu národnej kultúrnej pamiatky vyhlásenej v roku 1968, ktorá trvala do roku 1996. Počas nej sa vymenilo travertínové obloženie za totožné z lomu Dreveník. Poškodený bol aj reliéf z východnej strany tumby mohyly, ktorý nahradila kópia. Originál vážiaci vyše tony je najťažším exponátom Jurkovičovej pamätnej izby. Tá sa v októbri pri príležitosti osláv 100. výročia vzniku Československa rozšíri o nové priestory a premenuje na Múzeum Dušana Jurkoviča.

Gabo Kopúnek