Chuť umocnená Skalickým rubínom a trdelníkom
„Enem pro nás a pro naše deti!“ Na túto vetu si vždy spomeniem, keď padne reč na Skalicu. Záhorie sa totiž po niekoľkoročnom pôsobení v istom regionálnom médiu stalo mojou srdcovkou. Spoznal som tam množstvo skvelých ľudí a nasával atmosféru tohto výnimočného regiónu. K nej patrí aj určitá dávka nevraživosti či rivality medzi Holíčom a Skalicou, ktorá vyvrcholila v roku 1996. Vtedy sa „zo dňa na deň“ zmenilo plánované sídlo okresného mesta z Holíča na Skalicu. Tá narástla na dôležitosti a zbohatla zo štátnych peňazí.
Spomínaná veta sa však traduje oveľa dlhšie a tiež má korene v rivalite medzi týmito dvomi mestami. Podľa legendy chytili v Holíči dvoch zlodejov z Moravy a chceli ich popraviť. Keďže ich ale nemohli obesiť „doma“, požiadali skalických radných pánov, ktorí mali na starosti v Skalici šibenicu, či by ich nemohli obesiť tam. Ich odpoveďou bolo, že skalická šibenica je len pre previnilcov odsúdených v Skalici a pre Skaličanov a ich potomkov. Nie pre iných odsúdencov. Holíčanom však poslali peniaze, aby zlodejov radšej išli obesiť na Moravu.
Ak sa zamyslíme nad touto legendou, niečo na tom pravdy určite bude. Holíč bol za feudalizmu poddanskou obcou či neskôr mestečkom patriacim majiteľom holíčskeho hradu. V tých časoch síce mohli páni svojvoľne trestať svojich poddaných, s popravami to však už bolo zložitejšie. Skalica bola od roku 1372 slobodným kráľovským mestom a jednou z jej výsad bolo aj používanie útrpného práva. V meste sídlil oficiálny kat, stála tu aj šibenica. Kat vykonával tresty nielen v meste, ale radní ho často požičiavali aj ďalším zemepánom.
Na druhej strane Holíč bol vždy v rámci štátnych záujmov uhorského kráľovstva či neskôr habsburskej monarchie dôležitejší ako Skalica. Tá vždy stála akosi bokom a do popredia sa dostávala až vznikom prvej Československej republiky. Pred sto rokmi v nej dokonca od 6. novembra sídlila dočasná vláda pre Slovensko a Skalica tak bola na niekoľko dní hlavným mestom Slovenska. Takýchto porovnávaní by sme však mohli napísať…
Keďže Skalica bola bokom záujmu a Skaličania všetko robia len pre seba a svojich potomkov, dnes centrum mesta vyzerá naozaj prekrásne. Zachovalo si svoju historickú tvár, ktorú obdivujú tisíce návštevníkov ročne. A prichádzajú nielen počas množstva organizovaných podujatí na podporu cestovného ruchu. Prechádzka mestom má totiž svoje neopísateľné čaro a je tu naozaj čo vidieť – historické budovy, technické pamiatky či kostoly. Tie by ste nezrátali ani na prstoch oboch rúk. Spolu s kaplnkami je ich totiž pätnásť!
Architektonickou zaujímavosťou je samotné centrálne námestie v meste, ktoré má trojuholníkový pôdorys. Okrem farského kostola, radnice či meštianskych domov tu stojí aj secesná pýcha mesta – Jurkovičov Dom kultúry, v ktorom sídli aj regionálne Záhorské múzeum.
Skalica však nie sú len historické pamiatky. Sú to tiež povestný Skalický rubín a Skalický trdelník, dva chránené regionálne názvy potravinárskych výrobkov. Povestným vínom a koláčom vás určite pohostia všade. No ak máte chuť na iné zákusky, navštívte cukráreň vedľa radnice. Padnete na zadok nielen z ich chuti, ale najmä z nízkej ceny. V tomto by si mohli Piešťanci vstúpiť do svedomia.
Ak chcete krásy a chute tohto pohraničného mesta objavovať plným priehrštím, určite ho navštívte čo najskôr. V predposledný septembrový víkend je na to vhodná príležitosť, lebo sa tam koná festival Skalické dni (na počesť povýšenia na kráľovské mesto) a naposledy sú zdarma prístupné všetky pamiatky mesta.
Gabo Kopúnek
