Potupný koniec železného a zlatého kráľa

Tak vyzeral aj dejepis na slovenských školách. Viac sme vedeli o husitoch, českých panovníkoch či psohlavcoch ako o slovenskej novovekej, nieto ešte stredovekej histórii. S hrdinom tohto príbehu som sa po prvý raz stretol ešte ako malé dieťa, keď som s otvorenými ústami hltal veľkoleposť svätovítovskej katedrály na pražských Hradčanoch. Mal som to šťastie zísť aj do krypty českých kráľov, no najviac ma v jednej z bočných kaplniek zaujali sarkofágy dvoch kráľov s menom Přemysl. Vtedy som si myslel, že je to ten bájny oráč a ten druhý asi jeho syn. Postupne som však z toho vyrástol a už dávno viem, kde je ich miesto nielen v českých, ale najmä v stredoeurópskych dejinách. A teda aj našich.

S Přemyslom Otakarom II. sme sa v tomto roku pri našich potulkách stretli niekoľkokrát. Či už to bolo v rámci prechádzky po rakúskom Hainburgu, alebo naposledy v súvislosti s hradom Veveří, ktorý tomuto českému kráľovi slúžil ako väzenie pre odbojnú šľachtu. Dnes je azda ten najvhodnejší čas porozprávať si o tomto panovníkovi z 13. storočia niečo viac a navštíviť miesta, ktoré sa mu stali osudnými.

Nemusíme pritom zájsť niekam ďaleko. Stačí sa vybrať len na rakúsky breh rieky Morava. Napríklad by ste túto cestu mohli spojiť s návštevou slávneho zámku Hof (Schloss Hof), keďže naša prvá zastávka sa nachádza hneď v jeho susedstve, na okraji dedinky Groissenbrunn (obe miesta spája cesta s označením L5). Pred takmer 800 rokmi bolo to miesto známe ako Kressenbrunn a odohrala sa tam významná bitka medzi Přemyslom Otakarom II. a uhorským kráľom Belom IV.

Krv (nie) je voda

Príbuzenské vzťahy medzi panovníkmi sa veľmi nenosili na začiatku 20. storočia, keďže dovolili rozdúchať oheň prvej svetovej vojny. Takže sa nečudujme, že si v stredoveku niekoľkokrát skočili do vlasov potomkovia uhorského kráľa Bela III. Jeho vnuk Belo IV. bol bratrancom Přemyslovho otca Václava I., synovcom Konštancie Uhorskej (Přemyslovej matky), ktorej patrili okrem Trnavy aj územia v jej okolí až po Malé Karpaty. Hoci boli Arpádovci a Přemyslovci od konca 12. storočia pokrvne previazaní, tiahli proti sebe viacero ozbrojených výprav. Paradoxne, kým na strane českých vojsk stál vždy len Přemysl Otakar II., uhorskí panovníci sa striedali. Takže v nich už krv Bela III. akosi viac redla, až sa napokon vytratila.

Ale to je už iný príbeh a ten terajší patrí českému kráľovi, ktorý bol ako druhorodený predurčený na duchovnú kariéru. Po smrti jeho brata Vladislava sa mu však otvorila cesta k nástupníctvu na trón. V časoch, keď sa ešte „nosili“ rytierske ideály, mu v ceste k nemu stál ešte otec. Lenže časť šľachty nesúhlasila s politikou vládnutia Václava I., a tak bez kráľovho vedomia zvolila 31. 7. 1247 Přemysla spoluvladárom s titulom mladší kráľ a postavila ho do čela odboja proti jeho otcovi. Tento stav vydržal len dva roky a skončil sa vyhnanstvom Přemysla na Moravu.

Hoci sa otec so synom veľmi nemuseli, rozumeli si v politike. Napríklad aj v tej sobášnej, keďže sa vtedy dali poľahky vyženiť veľké majetky. Přemysl takéto získal svadbou so starnúcou Margarétou, najstaršou sestrou zosnulého rakúskeho vojvodu Fridricha II., posledného mužského zástupcu rodu Babenbergovcov. Pripojením rakúskeho a štajerského vojvodstva si Přemyslovci polepšili nielen majetkovo, ale aj postavením medzi európskymi vladármi. Problémom však bolo, že Margaréta mala v tom čase už po päťdesiatke, a tak nemohla dať Přemyslovcom následníka trónu. Svadba sa konala v roku 1252 na hrade Hainburg.

Lenže na spomínané vojvodstvá mal zálusk aj Belo IV., ktorý v tom istom roku oženil svojho synovca Romana Haličského s Margarétinou neterou Gertrúdou, vdovou po Přemyslovom bratovi Vladislavovi. Aj ona mala totiž právo na pozostalosť Babenbergovcov. Keby si Otakar vzal bývalú švagrinú, nemusel by o vyženený majetok bojovať s Belom IV. Ten totiž vtrhol s vojskom do Rakúska a na Moravu, ktorú vyplienil. Dvojročný konflikt ukončil Přemysl tým, že časť Štajerska prenechal uhorskému kráľovi.

Belo IV. si však robil chúťky aj na Korutánsko, a tak v roku 1259 vtrhol na Přemyslove spojenecké územie. Ten túto provokáciu nenechal nepovšimnutú a Uhrov vyhnal zároveň aj zo Štajerska. Bolo už zjavné, že musí prísť k rozhodujúcemu boju o babenbergovské dedičstvo, a ten sa odohral v júli 1260 pri Kressenbrunne.

Mesto ako pamätník

Nešlo však len o dedičstvo, ale aj o mocenské postavenie dvoch kráľovstiev v Európe. Hlavne pre Přemysla to bolo veľmi dôležité, keďže sa chcel stať rímskym cisárom. Obaja králi dali veľmi rýchlo dohromady početné armády, no na vojnu nebolo vhodné ročné obdobie, tak ju odložili na leto. Aspoň si zohnali ešte ďalších spojencov. Vojská si rozložili tábory na oboch brehoch Moravy, Přemysl na kopci pri Kressenbrunne. No obaja králi týždeň vyčkávali, ktorý z nich prvý sa odhodlá rieku prebrodiť. Napokon sa dohodli, že rieku možno prebrodiť v čase prímeria, potom si rozostaviť armádu a začať bitku ako rytiersky súboj. Belo IV. sa ponúkol, že rieku prebrodí on.

Lenže uhorský kráľ slovo nedodržal a hneď po prebrodení začal napádať české jednotky, čo zobral Přemysl ako signál k boju a čelným útokom s obrnenou jazdou zasadil Uhrom tvrdý úder. Vojsko protivníka sa dalo na útek. V boji padlo údajne až 30-tisíc uhorských vojakov, no dodnes sa nenašiel žiaden spoločný hrob. V zachovaných kronikách sa udáva, že na rakúskom brehu Moravy sa proti sebe stretlo až 240-tisíc vojakov.

Víťazstvom si Přemysl upevnil svoje mocenské i politické postavenie a urobil si cestičku k rozluke manželstva s neplodnou Margarétou. Aby jeho plán „prešiel“ aj u pápeža, ako zámienku použil dávny Margarétin zložený rehoľný sľub, ktorý nebol nikdy zrušený. Po rozvode Přemysl dlho neváhal a v októbri 1261 sa oženil s vnučkou svojho protivníka Bela IV. Kunhutou Haličskou. Spojenie panovníckych rodov a ďalšie premiešanie krvi sa znásobil o o tri roky neskôr, keď Přemysl vydal svoju neter Kunhutu Braniborskú za Belovho najmladšieho syna rovnakého mena. Táto svadba mala taktiež oslabiť vplyv následníka uhorského trónu Ladislava V., ktorý sa ako spolukráľ zúčastnil bitky pri Kressenbrunne.

Pravdepodobne hneď po tejto bitke založil Přemysl Otakar II. o pár kilometrov ďalej hore prúdom rieky Moravy mesto a hradisko, ktoré bolo o pár storočí neskôr prestavané na barokový zámoček. Dostali názov Marchegg a slúžili nielen ako bašta proti Uhrom, novovzniknuté kráľovské mesto malo byť veľkým obchodným centrom so 7,5-hektárovým námestím, v tom čase najväčším v Európe. Okrem toho v meste položil základy prvej katedrály v Rakúsku, z ktorej sa ale stačilo postaviť iba presbytérium. Veľké plány stroskotali na politike. V novembri 1276 musel Přemysl Otakar II. odovzdať rakúske krajiny Rudolfovi I. Habsburskému, ale o tom si povieme neskôr.

Marchegg je totiž druhou zastávkou nášho putovania a Přemysla tam ešte dnes pripomínajú mnohé pamiatky či artefakty, hoci po jeho smrti mesto len prežívalo a lepší cveng mu nedali ani Pálfiovci z neďalekých Malaciek, ktorí sa stali neskoršími vlastníkmi hradu. Mesto si žije provinčným životom aj dnes. Nedostavaná časť katedrály však stojí naďalej, len k nej časom pristavali iný kostol. Rovnako sa darí aj rádu johanitov, ktorí získali patronátne práva od Přemysla v roku 1268 a dodnes tam majú funkčný kláštor. Z barokového zámočku je funkčných len pár miestností, no v jeho areáli to, naopak, žije kultúrnymi akciami a vtákmi. Spolu s parkom sú totiž vysnívaným útočiskom pre bociany, čo dokazujú hniezda takmer všade. Marcheggčania nezabúdajú ani na svojho zakladateľa a na počesť českého kráľa mu tu okrem dvoch sôch vytvorili aj náučný chodník.

Rímsky cisár

Ešte z čias Franskej ríše začali panovníci počnúc Karolom Veľkým používať aj názov Rímska ríša. Až do korunovácie Otta I. v roku 962 išlo skôr o formálny názov, potom sa však začal používať názov Rímsko-nemecká ríša, ktorá začleňovala územie Východofranskej ríše, Talianskeho kráľovstva a od roku 1032 aj Burgundska. V 11. storočí sa už táto ríša chápala ako zvláštny politický celok, ktorému vládol pápežom korunovaný cisár. Za cisára Fridricha II. Barbarosu v roku 1157 bol názov doplnený prívlastkom svätá a v nami sledovanom období niesla aj názov Svätá rímska ríša.

V roku 1272 sa smrťou Richarda Cornwallského uvoľnil rímsky trón. Přemysl Otakar II. bol najsilnejším kandidátom na zvolenie a takmer sa už cítil byť rímskym cisárom, no ríšski kurfisti – významní šľachtici – dali vo voľbe prednosť neznámemu a chudobnému kniežaťu Rudolfovi Habsburskému. Přemysl im nevyhovoval, bol totiž silný a samostatný. Rudolf sa im zdal byť servilný a poddajný. Voľba nového cisára sa uskutočnila 29. septembra 1273 a v rámci nej snem vyhlásil, že všetky od roku 1246 odumreté ríšske léna majú byť ríši vrátené. Toto nariadenie bolo mierené hlavne proti Přemyslovi, ktorý sa mal v prospech ríše vzdať Horného i Dolného Rakúska, Korutánska i Štajerska, o ktoré musel bojovať s Uhrami. Český panovník voľbu namietal aj u pápeža Gregora X., ale nepochodil. Ten mu prikázal, aby Rudolfa ako novú hlavu rímsko-nemeckej ríše uznal.

Přemysl to odmietol, rovnako aj účasť na Rudolfovej korunovácii. Vyhlásil, že nového cisára nikdy neuzná a ani si neprevezme od neho svoje krajiny ako léno. Rudolf neváhal a ukázal sa ako razantný panovník. V roku 1274 zbavil Přemysla vlády nad rakúskymi krajinami a o rok neskôr naňho uvalil ríšsku kliatbu, pápež zas pápežskú. Stalo sa tak potom, čo sa Přemysl rozhodol vytiahnuť vojsko smerom na Viedeň proti Rudolfovi.

Proti českému kráľovi sa začala búriť aj domáca šľachta, tak bol nútený pred Rudolfom kapitulovať a 26. novembra 1276 vo vojenskom tábore pri Viedni zložil Rudolfovi prísahu vernosti. Stálo ho to priveľa, musel sa vzdať vlády v alpských krajinách i v Chebsku, dedičné krajiny Čechy a Moravu prijal od Rudolfa ako léno. Súčasťou dohody bola i svadobná zmluva medzi Přemyslovými a Rudolfovými deťmi. Přemyslov syn Václav si mal vziať Rudolfovu dcéru Gutu a jeho dcéra Kunhuta zasa Rudolfovho syna Hartmanna.

Koniec a začiatok

Po potlačení vzbury českej šľachty sa pokorený a ponížený Přemysl opäť pustil do zhromažďovania vojska. Proti Rudolfovi tiahol s 30-tisícovým vojskom. Rudolfovi prišiel so 40-tisíc ľahkými jazdcami pomôcť uhorský kráľ Ladislav IV. Kumánsky. Obe vojská sa stretli pri dedine Dürnkrut 26. augusta 1278. Bitka mala nielen tragické a ďalekosiahle následky pre Přemysla i celé Čechy. Český kráľ sa sám postavil do čela bojovej zostavy v strede. Jeho vojsku sa takmer podarilo zlomiť odpor protivníka, keď bol Rudolf zrazený s koňom do koryta potoka, no jednému z jeho rytierov sa podarilo cisára nazad posadiť do sedla.

Bitka bola takmer nerozhodná, pokým Rudolfove záložné sily nezaútočili zboku na české vojsko a zvrátili tak definitívne priebeh bitky, pretože Přemyslove záložné vojská do bojov nezasiahli. Príčinu sa snaží dodnes objasniť niekoľko verzií. Nehľadiac na to, ktorá verzia je pravdivá, české vojsko bolo porazené a na bojovom poli našiel svoju smrť i „železný a zlatý kráľ“. Zabil ho úder mečom do hlavy, ktorý mu preťal lebku. Následne bola kráľova mŕtvola vyzlečená donaha a orabovaná o zlaté brnenie. Asi 12-tisíc bojovníkov na českej strane padlo priamo na bojisku, mnoho sa ich utopilo pri ústupe v rieke Morava a mnoho ďalších padlo do zajatia.

Kronikári neskôr zaznamenali, že Přemysla zradil Milota z Dědic, ktorý velil mohutnej českej zálohe. A to preto, že ho kráľ v roku 1265 uväznil na hrade Veveří a jeho brata Beneša tam dokonca nechal popraviť.

Rudolf pritom prikázal českého kráľa nezabiť, ale zajať ho živého. Aj preto sa o Přemyslovej smrti dodnes špekuluje. Jasné je len to, že telo českého kráľa bolo po boji nabalzamované a vystavené vo Viedni. Po uplynutí pápežskej kliatby bolo v roku 1279 pochované v minoritskom kláštore v Znojme. Až v roku 1297 mohli ostatky veľkého českého kráľa spočinúť po boku jeho predkov na Pražskom hrade. Pre Rudolfa znamenalo víťazstvo na Moravskom poli odstránenie veľkého protivníka z európskej politiky a mocenský nástup habsburskej dynastie. Vraždou Přemyslovho vnuka Václava III. v roku 1306 táto česká dynastia po meči vymrela.

Gabo Kopúnek