Bývalú sýpku v Radošine zmenili

Na vernisáži boli prítomní nielen jeho najbližší priatelia a rodina, ale hlavne členovia Radošinského naivného divadla. Jeho zakladateľ Stanislav Štepka sa opieral o trpaslíka v ľudskej veľkosti, čoby dar od Svetozára Mydla k päťdesiatke, a spomínal. Radošinci sem tam spievali a k spomienkam sa dostali aj ďalší Sveťovi súputníci životom.

„Pracoval som vtedy pre Učiteľské noviny, keď prišiel za mnou jeden zvláštny študent. Pod pazuchou mal obal. Mal hroznú trému. A len tak nejak mi povedal, že toto tu priniesol, nech sa pozriem. Keď som obal otvoril, uvidel som perfektné kresby. Ale hlavne bolo tam niečo, čo som v živote nevidel. Bol tam slovenský Dekameron – takí krásni holí chlapi a baby, ktorí mali dole – tuto – priviazané čerešne. Jedným slovom – neviem, čo by som za to dal, keby som dnes mal ten súbor nádherných a veselých obrázkov. V tej chvíli som vedel, že som stretol človeka, po ktorom som roky túžil,“ zaspomínal S. Štepka.

Od toho pamätného roku 1971 sa stali so Sveťom Mydlom kamaráti do pohody aj nepohody. A nielen kamaráti. „Nás zblížil Jánošík. On vtedy naše predstavenie videl a povedal, veď ja mám toľko Jánošíkov nakreslených. Boli svojskí, v rôznych podobách. A hneď o týždeň sa vybral tuto s Vladom Kardošom do Radošiny, aby nám niečo zanechal v divadielku. Celú stenu pokreslil Jánošíkom. Dnes je už zatretá. Ale raz prídu reštaurátori a kresbu znova odkryjú. Sveťo nakreslil mňa ako Jánošíka na motorke. Do rúk mi dal samopal. Svedkovia tej udalosti, ktorí ho vtedy videli kresliť, si spomínajú, a to sa mi najviac páči, sa mu zrazu kdesi hore rozliala farba. Zhíkli. Ale Sveťo pohotovo urobil z toho lízanca retiazku a hodinky,“ pokračoval šéf divadla.

Keď S. Mydlo kupoval, nikdy netrochárčil. Keď sa mu tovar zapáčil – cenou či vzhľadom, kúpil naraz aj desať kladív, desať rovnakých sitiek, všetkého vždy veľa. Veď určite sa mu to niekedy zíde. Pamätníci si zaspomínali, že také isté to bolo aj v jeho byte. Či už to bolo na Svätoplukovej ulici v Bratislave, kde visel nádherný portrét vtedy ešte mladej Brigitte Bardot, ako sa skoro nahá preháňa na vodných lyžiach po Oravskej priehrade. „Ten obraz by som chcel mať aj za posledné peniaze,“ dodal S. Štepka.

Alebo v dome na Gorkého ulici, kde vyrastali dcéry Mydlovcov vo veľkej láske. Sveťo i jeho žena Milena vytvorili láskyplnú rodinu, akú málokde bolo v tom čase možné zažiť. „Bolo to všetko prepojené s tou krásnou ľudskou človečinou, a to nesmierne zbližovalo. Sveťo Mydlo bol výtvarníkom života. Život hrozne zbožňoval. Mne priniesol k päťdesiatke trpaslíka, ktorý mal rovnakú výšku ako ja. Bol to najväčší trpaslík z krajín Varšavskej zmluvy. Dával mi ho tu v radošinskej reštaurácii. On stále vymýšľal také veci. Jeden raz môj otec – murár bol pozrieť jeho dielo. Sveťo práve vyrábal na nejakej doske podobizeň nahej ženy. Otec ho pozoroval, potom prišiel domov a hovorí mi: ‚Víš čo, povím ty otvorene, ten Svaťo, on dumá. Druhí robá, ale on dumá a dumá,‘“ usmial sa S. Štepka.

Výtvarník Svetozár Mydlo mal v sebe čaro osobnosti, ktoré ešte v čase dávno pred Facebookom dokázalo spojiť, zhromaždiť okolo seba komunitu ľudí, priateľov, obdivovateľov, autorov, zberateľov, ktorí si ho vážili, rešpektovali a obdivovali. Dôkazom jeho nehmotného, neviditeľného diela bola i hojná účasť ľudí z celého Slovenska na otvorení výstavy v starej sýpke v Radošine.

Básnik Daniel Hevier bol tiež rodinným priateľom Mydlovcov. „Spoznal som ho ako gymnazista, keď som mu napísal list a ponúkal spoluprácu. A spolu sme potom všeličo prežili, aj chvíle, keď mi doma maľoval kredenec, bol predsa maliar. Maľoval všetko. A teraz som tu, v sýpke v Radošine, a verím, že aj keď sa tu hovorí tvrdo, táto sýpka sa stane mekkou – kultúry regiónu. Priam sa ponúka, aby sme ju spojili so Sveťom. Jednak preto, že tu sa nachádza časť úrody jeho tvorby, jednak preto, že keď som chodil k Mydlovcom, zaznievalo tam: ‚Gazda je doma alebo gazda je tam a tam.’ K tomuto prostrediu sa teda pomenovanie gazda hodí. A keď som dnes vyšiel na druhé poschodie sýpky, uvedomil som si, že Sveťo bol niekoľkovrstvový umelec. Pre prvého vnímateľa vyzeral ako ľudový maliar. Nie nadarmo mal medzi svojimi vzormi Josefa Ladu alebo Andyho Warhola či tvorcu Žltej ponorky Heinza Edelmanna. Sveťo mal ale aj iné vrstvy. Tam už bolo treba ísť trošku opatrnejšie, namáhavejšie. Pod jeho pop kultúrnym fenoménom sa skrýval poctivý, remeselne vybavený a skvelý výtvarník, ktorý verím (a už sa to deje), bude ešte viac docenený,“ uviedol D. Hevier.

Učiteľka z Radošiny Mária Escherová, suseda S. Mydla, si na staré časy i zosnulého umelca zaspomínala takto: „Sveťo bol neskutočne svojský. Možno si ani neuvedomoval, ako to v budúcnosti bude. Ale myslím si, že Stanko Štepka, môj bývalý spolužiak, s ktorým sme v našej záhrade nacvičovali prvé divadelné predstavenie, mal veľmi dobrú intuíciu, keď si Sveťa vybral za dvorného výtvarníka Radošinského naivného divadla. Jeho diela sú nadčasové a myslím si, že budú mať čo povedať aj ďalším generáciám. Ja som ho vnímala ako človeka, ktorý mal obrovské srdce a velikánskeho ducha. Nečakal nikdy chvály, robil všetko pre dobro veci. A tí, ktorí jeho tvorbu videli, boli nadšení. Patrí mu za ňu jedno veľké Ďakujem!“

V Radošine pod muchotrávkou, kde sa predávajú lístky, má byť na dlažbu inštalovaná tabuľka slávy s podpisom Svetozára Mydla. Do bronzu jeho podpis odlial Sveťov kamarát a kolega Jozef Kučera z Radošiny. „Boli sme veľkí priatelia, spolu sme realizovali diela podľa jeho nápadov a myšlienok. Aj túto krhlu som urobil tak, aby zaujala, ale autorom myšlienky je Sveťo. On ju mal dotvoriť, to už, žiaľ, nestihol. Mala by aj polievať,“ povedal J. Kučera o exponáte, ktorý visel zo stropu sýpky, pričom sitko a krk krhly boli odrezané z jej pôvodného miesta a navarené na druhú stranu, kde je krhlie uško.

Či sa ňou dá polievať? Zrejme áno, keď sa do otvoru strčí záhradná hadica, sitko bude rozstrekovať vodu a kropiť rastliny. To je ale už dnes vlastne jedno. Z tejto krhly – prototypu Svetozára Mydla – zostal už len úžasný exponát. Jeden zo stoviek, tisícok originálnych nápadov. Sveťo dokázal z rôznych vecí robiť všeličo iné a z odpadu doslova čaroval. Mal veľkú fantáziu na veľké veci.

Aj preto mu Matúš a Katarína Sigetovci za pomoci svojich aj Sveťových priateľov, architektov, výtvarníkov, autorov mnohých diel a návrhov vzdali touto výstavou hold k jeho nedožitým sedemdesiatym narodeninám. Obaja manželia túžia, aby sa sýpka postupne premenila na kultúrno-spoločenské centrum, kde by sa industriálno, ktoré z jej priestorov doslova dýcha na návštevníka, prelínalo s pocitmi, aké ponúka iba kultúra. Povznáša, zvelebuje dušu človeka, volá k priateľstvu a veľkodušnosti, k človečenstvu, aké bolo charakteristické najmä pre Sveťa Mydla. Bol naozaj výtvarníkom života. Či iba prosto povedané – vedel žiť?

Viera Dusíková