Soňa Bulbeck o krajinách zaviatych pieskom
Podľa spisovateľky Soni Bulbeck, Slovenky, ktorá sa vydala za anglického architekta a žije na Blízkom Východe, sa mladé Arabky líčia celkom inak ako Slovenky. Dôraz kladú na partie, ktoré ukazujú na verejnosti – hlavne na oči.
Zvýrazňujú si aj pery, plastickými operáciami si vyrovnávajú hrb na nose. Muži nešetria a za krásu svojich polovičiek sú ochotní platiť. Odporučila to aj slovenským mužom. „My Slovenky nemáme asi inú šancu, len byť pekné od prírody,“ zaznelo z publika počas besedy, ktorá osviežovala horúci vzduch v tropicky horúcu stredu 1. augusta v Piešťanskom informačnom centre. Podmanivé, autentické rozprávanie autorky série blogov, románov zo života slovenskej a českej komunity žijúcej v Saudskej Arábii, ale aj cestovateľských románov (pričom ten ostatný s názvom Zaviate Pieskom o živote v Kuvajte i Libanone), si našlo medzi Piešťancami pozorných poslucháčov.
Vysvetlila dôvody, prečo mnoho Sloveniek, ktoré sa vyberú na Blízky Východ za šťastím či prácou, tam nedokáže jestvovať dlhšie. Vydržia len tie najsilnejšie povahy. V Saudskej Arábii ich napríklad môže odradiť nemožnosť slobodne vyznávať svoje kresťanské náboženstvo. Na Blízkom Východe sa musia pohybovať zahalené, v sprievode cudzieho muža či kolegu z práce nesmú ísť nikde ani na kávu. Alkohol je tabu. Párty zažijú len raz ročne na ambasáde svojej krajiny.
Ale čo je najvážnejšou skúškou ich vytrvalosti a snahy obstáť – je prísna hierarchia vzťahov na pracovisku, kde prím majú Američania, po nich Angličania a tak ďalej. Ako príklad uviedla, že Filipínka má asi len jednu tretinu platu a môže byť akokoľvek pracovitá, odborne spôsobilá, šikovná, svoj tieň neprekročí.
Vo svojej knihe predstavuje konkrétne zážitky, opisy aj príbehy z troch krajín – Saudskej Arábie, Libanonu aj Kuvajtu. Píše o salónoch ženskej krásy, nedobytných pre mužov, o preplnených uliciach dopravou, pričom tejto kapitole dáva názov: Trúbim, teda som. Opisuje tiež libanonskú kuchyňu, Bejrút, hovorí o taxikároch, dotýka sa ale aj náboženskej slobody a tolerancie, vysvetľuje pojmy – hidžáb, abája i shisha alebo Argilah.
Autorka románu vyjadruje v závere vieru v zázraky a vzkriesenie Libanonu. „Zázraky sa dejú… Ten prvý, Kristov, sa udial práve v Libanone, v mestečku Kaana, kde Ježiš na svadbe premenil vodu na víno. Chvalabohu, mnohí domáci výrobcovia vynikajúceho libanonského vína doteraz v podobnej činnosti pokračujú…“
Viera Dusíková
