Homérov príbeh sa odohral aj na Záhorí

Zavedieme vás na Záhorie, kde sa akoby antická Trója týči na vápencovom brale Plavecký hrad. Naň uniesol v januári 1607 krásnu Zuzanu Forgáčovú šľachtic Peter Bakič. Nešlo o slobodnú devu, ale manželku iného vplyvného šľachtica Františka Révaya. Milostný príbeh mal tiež smutný príbeh, hoci sa neskončil žiadnou tragédiou. Skôr bol tragikomický a zabávalo sa naň vtedy celé Uhorsko. Dokonca skončil na súde. Ale o jeho romantickej podobe sa viac dozviete, ak si prečítate známy román Joža Nižnanského Žena dvoch mužov alebo popisnejší román Jána Čajaka ml. V zajatí na Holíčskom hrade.

Strážca krajiny nikoho

Plavecký hrad patrí do sústavy strážnych hradov, ktoré dozerali na vyprahnutú pustatinu Záhorskej nížiny a na hranice Uhorského a Českého kráľovstva. Vtedy však nebol kamenný, išlo skôr o strážnu osadu, ktorú obývali zajatí kočovní bojovníci kmeňa Plavcov (Polovcov či Kumánov). Doplnili kmeň Sikulov, ktorý strážil hranice po zániku Veľkej Moravy popri rieke Morava (od nich je odvodený aj názov obce Sekule).

Prítomnosť Plavcov na tomto území sa v niektorých prameňoch datuje už na prelome 11. a 12. storočia. Plavci, ktorí prišli až v polovici 13. storočia na pozvanie kráľa Bela IV., patrili k utečencom pred nájazdmi Tatárov. Spomínajú sa ako súčasť uhorského vojska v Dalimilovej kronike, ktoré prehralo bitku s českým kráľom Přemyslom Otakarom II. 12. júla 1260 pri Kressenbrune (blízko mesta Marchegg).

Samotný hrad sa začal stavať medzi rokmi 1256-1273 ako kráľovská pohraničná pevnosť. Pôvodne bol známy pod menom Detrek, ako Plawcz od roku 1420. To už ale patril Stiborovi zo Stiboríc, významnému poľskému šľachticovi v službách Žigmunda Luxemburského, ktorý ho prestaval na gotický a s obranným predhradím. V 16. storočí patril hrad nemeckej rodine Fuggerovcov, ďalším z množstva majiteľov sa stal začiatkom 17. storočia Peter Bakič. Poslednými majiteľmi boli Pálfiovci a hrad začal pustnúť po roku 1706, keď ho od Rákocziho povstalcov dobili cisárski vojaci.

Príbuzenská motanica

V 16. a 17. storočí vlastnili časť Záhoria tri šľachtické rody – Coborovci, Révaiovci a Bakičovci, niektoré majetky mali v spoločnej držbe. Napríklad hrad Ostrý Kameň. Keď na jar 1539 zomrel Imrich Cobor, zanechal ženu Uršulu a päť detí v dlhoch. Ostrý Kameň mali v zálohe bratia Pavel a Peter Bakičovci, od ktorých ho vdova Uršula len s ťažkosťami vykúpila pre svoje deti. Na Coborovské majetky si však robil zálusk aj František Révai, ktorý mal za manželku Imrichovu tetu. V zúfalej situácii sa Uršula v roku 1543 vydala za Petra Bakiča a na žiadosť cisára Révai predal svoj podiel hradu Bakičovi, takže sa Bakičovci stali majiteľmi celého panstva.

To sa však vďaka sobášom medzi ich potomkami opäť „právne“ podelilo. Imrichov a Uršulin syn Imrich II. si vzal za manželku dcéru Pavla Bakiča Angeliku a syn Františka Révaia Michal zasa dcéru Petra Bakiča Annu. A tak Ostrý Kameň opäť patril trom rodom. Mimochodom, vďaka zúfalej Angelike Coborovej máme od roku 1564 uctievanú sochu Sedembolestnej Panny Márie v Šaštíne.

Vráťme sa však k nášmu ľúbostnému príbehu. Peter Bakič (syn Petra Bakiča) bol bratrancom Františka III. Révaia (syn Michala Révaia) z matkinej strany. Aj preto bol častým hosťom na révaiovskom Sklabinskom hrade, kde sa zahľadel do Zuzany Forgáčovej, Františkovej manželky. Peter Bakič bol významný vojenský veliteľ a okrem dedičstva na holíčske i šaštínske panstvo mu patril aj podiel na Plaveckom hrade. Po vymretí Balašovcov mu hrad pripadol celý.

Príbeh ako z románu

Bakičove návštevy v Sklabini začali byť častejšie, ako bývalo zvykom, a žiarlivý manžel, ktorý sa s 15-ročnou Zuzanou Forgáčovou oženil 18. mája 1597, chcel ďalšiemu stretávaniu Petra so Zuzanou zabrániť presťahovaním sa na Holíčsky hrad. František ženu bil a týral, aj preto bolo ich dovtedajšie deväťročné manželstvo bezdetné.

Útek na Holíčsky hrad však manželstvu neprospel. Aby bol Bakič k milej bližšie, presťahoval sa do svojho kaštieľa v dnešnom Moravskom Svätom Jáne. Aspoň to sa tvrdí v žalobe, ktorú na neho podal František Révai. Ten nechal manželku Zuzanu zavrieť v hradnej veži, odkiaľ ju Bakič 27. januára 1607, keď „…preliezol cez priekopy a múry Holíčskeho hradu a prebúrajúc na troch miestach stenu Zuzanu Forgáčovú s dvoma jej slúžkami odvliekol na Plavecký hrad.“

Prípadom sa zaoberala stolica, krajinský snem i ostrihomský arcibiskup. Aby sa milenci vyhli odsúdeniu, ich zapieranie všetkých obvinení muselo očistnou prísahou dosvedčiť sto šľachticov. To sa napokon aj podarilo a František Révai vyšiel zo sporu porazený a s hanbou. Súdne odlúčený od manželky sa presťahoval na rodinné sídlo v Sklabini, kde v roku 1623 zomiera. Pochovaný je v Kostole sv. Martina v Martine spolu s otcom Michalom a dedom Františkom.

Peter Bakič a Zuzana Forgáčová vraj nechceli poškvrniť očistnú prísahu a nevzali sa ani po Révaiovej smrti. Síce sa v románoch uvádza, že zaľúbenci žili spoločne na Plaveckom hrade, ale doklad o manželstve nie je k dispozícii. Odvolať sa dá len na vytvorený rodokmeň haličsko-gáčskej  línie Forgáčovcov, v ktorom sa Peter Bakič uvádza ako Zuzanin druhý manžel. Tento rodokmeň bol zostavovaný v súčasnosti a nie je pri ňom zdokladované, odkiaľ autori čerpali. Dokonca v ňom uvádzajú aj zlý dátum Zuzaninho úmrtia.

Bakič ako vojak vlastnil viacero strážnych hradov a pôsobil po celom Uhorsku. Svoju milovanú Zuzanu prežil o viac ako dvadsať rokov, podľa Zuzaninho závetu ju však neustále morálne i finančne podporoval. Aj preto mu po smrti odkázala všetok svoj majetok.

Zuzana Forgáčová zomrela vo veku 50 rokov a podľa jej želania bola pochovaná v mníšskom habite v krypte Kostola sv. Jakuba v Trnave. Pravdepodobne v Trnave aj dožila, keďže Forgáčovci tu mali svoje majetky.

Gabo Kopúnek