Výnimočná Piešťanka s talentom na divné jazyky, jogu, akrobaciu i jaskyniarstvo

Dáma, ktorá sa nebojí potkanov. Má danosť hovoriť odzadu, ale s matematikou nie je kamarátka. Jediné, čo si dokáže spočítať správne, sú peniaze v obchode. Aj preto sa rozhodla robiť to, v čom je jedinečná.

Vyštudovali ste hotelovú akadémiu v Piešťanoch, potom ste skúsili štúdium indológie na Univerzite Karlovej. Čo vás k tomu viedlo?

Na hotelku som išla len preto, že som nevedela počítať. Ja si viem len vyrátať, koľko mi majú vydať v obchode, a tým končím. Ešteže mám aspoň nadanie na zvláštne jazyky a, navyše, viem hovoriť odzadu. V piatom ročníku som premýšľala čo ďalej. Prihlášky na vysoké školy som si rozposlala všelikam. O Indii som vedela len málo, ale napriek tomu ma táto krajina priťahovala. V tom roku sa otvárala na Karlovej univerzite indológia so špecializáciou sanskrt. Vedela som, že sanskrt je starobylý jazyk, v ktorom sú spísané najstaršie diela sveta, tak som si povedala, že by bolo celkom fajn prečítať si ich v origináli.

Každopádne som absolútne nečakala, že by ma prijali. Išla som tam s tým, že si spravím výlet do Prahy a pozriem sa, ako vyzerá slávna Karlova univerzita. No a nejako sa stalo, že ma vzali. Neskôr som zistila, že vzali všetkých 17 ľudí. Skončili sme štyria. Jednoducho dali šancu všetkým záujemcom a ono sa to potom vyselektovalo samo. Štúdium bolo nesmierne náročné, už po mesiaci nás bola polovica. V druhom ročníku som si k sanskrtu pribrala ešte druhý jazyk – hindčinu, pretože okrem starobylého jazyka, ktorý je síce bránou k indickej histórii, no bežne sa ním nerozpráva, som sa chcela naučiť aj jeden jazyk, ktorým sa v Indii dohovorím.

Vyučujete hindský jazyk, venujete sa prekladateľskej a tiež jazykovednej činnosti?

Vždy ma fascinovali orientálne jazyky, takže okrem spomínaného sanskrtu a hindčiny som sa učila aj po indonézsky, tibetsky, urdsky či tamilsky. Už druhým rokom vyučujem hindský jazyk na Katedre porovnávacej religionistiky Univerzity Komenského v Bratislave. Takmer päť rokov som pracovala na Ústave orientalistiky Slovenskej akadémie vied v Bratislave. Som spoluautorkou jedinečnej knižky Farebná India, ktorá vyšla minulý rok. Spolupracujem s vydavateľstvom Sattva, ktoré vydáva knihy orientované výlučne na jogu. Doposiaľ vyšli publikácie s názvami Joga Málá a Joga dychu a pripravujú ďalšie zaujímavé tituly.

V roku 2014 mi zavolali z Oxfordskej encyklopédie osobností Českej a Slovenskej republiky, že by ma radi zaradili do ďalšieho vydania. Ešte som sa ich pýtala, či sú si istí, že volajú dobre, že som ešte príliš mladá, aby som bola v nejakej encyklopédii.

Okrem toho zlaňujete do jaskýň a ste inštruktorkou jogy. Čo ešte skúšate, aby ste si naplnili svoj register osobnej spokojnosti a zmysluplnosti bytia?

Svoj voľný čas trávim buď vo vzduchu, alebo pod zemou – venujem sa vzdušnej akrobacii na kruhu a jaskyniarstvu. S jogou som začala pred dvomi rokmi a inštruktorkou som sa stala pred rokom v Akadémii Powerjoga Slovensko. Som tiež inštruktorkou FlyFit – čo je cvičenie v závesnej plachte s prvkami jogy a akrobacie. A keď náhodou nerobím nič z tohto, kolobežkujem. Takže buď ma nájdete sedieť zahrabanú v slovníkoch, alebo niekde v pohybe.

Ak by ste chceli poradiť niekomu, kto sa chystá do Indie, čo by nemalo chýbať v jeho batožine? A prečo práve táto, resp. tieto veci?

Toaletný papier! Ale vážne. Európan jednoducho potrebuje toaletný papier. V Indii je to nedostatkový a absolútne predražený tovar. Jedna rolka vyjde v prepočte jedno euro a než sme ju zohnali, dalo nám to riadne zabrať.

Keď ste boli v Indii prvýkrát, vraj to bolo najmä pre vašu kamarátku šokujúce? Prečo?

Keď vyjdete z letiskovej haly, úplne vás to ochromí. Je to niečo, na čo my nie sme zvyknutí. Kto bol v Indii, určite mi dá za pravdu. Neviete, čo skôr. Vnímate ten ruch, farby, vône, chute… odháňate húf rikšákov, z ktorých každý vám trhá kufor z rúk, lebo práve on vás chce odviezť, je jedno kam.

Keď sme dorazili do hotela, vybrali sme sa hneď na vlakovú stanicu. V Dillí sme mali len jednu noc na aklimatizáciu a pokračovali sme rovno do Ágry. Toto bol ten otrasný zážitok, na základe ktorého si to kamarátka skoro rozmyslela. Prišli sme na stanicu a vedeli sme, že na prvom poschodí má byť kancelária, kde sa kupujú lístky. Ale nevedeli sme zistiť, ako sa tam dostať. Keď sme chceli ísť hore po schodoch, jeden Ind sa nám úplne agresívne postavil do cesty s roztiahnutými rukami, že tam nemôžeme ísť, že tam sa dá ísť len s lístkami… Dokonca na nás mával aj akýmsi preukazom.

Ako to vtedy dopadlo?

Až po dvoch hodinách sme sa konečne dostali na oficiálne miesto. Lístky totiž môžete kúpiť aj inde než na stanici, ale za dvoj- či trojnásobnú cenu, pričom tento zárobok ide nejakému miestnemu podvodníkovi. A že ich tam je skutočne veľa… Jasné, že nikto nám nechcel povedať, kam máme ísť, každý nás posielal/volal tam, kde by z toho niečo mal. Tam to majú všetko dohodnuté. Privedie turistu, má percentá. Len nám to skrátka nešlo do hlavy. Prečo nám jednoducho nepovedali pravdu, keď sme sa pýtali? To bol taký problém nasmerovať nás na správne miesto?

Predstavte si, že mňa sa v Piešťanoch spýta turista na cestu. Veď ho, prepánajána, nepošlem inam?! Ak človek začína negatívnym zážitkom, viete si predstaviť, že je to ťažké. Ale zase ani taký „krst ohňom“ nie je na škodu. Odvtedy sme boli obozretné, možno až podozrievavé, ale viac sme sa nikým nedali oklamať.

Ak by ste si mali vybrať život v Indii či Indonézii, v ktorej časti, v akom meste, dedinke či provincii a s ktorým z etník či náboženstiev by ste dokázali žiť?

Neprešla som toho v Indii veľa, v podstate najturistickejšie miesta – Dillí, Ágra, Džaipur, Adžmér, Puškar, Udaipur, Džódhpur, Džaisalmér… Ak by som niekde chcela žiť, bolo by to v menšom meste viac na sever, k horám. Tam sú ľudia srdečnejší a nevidia vo vás len možný zárobok. V Indonézii to mám jednoduché. Moja srdcová záležitosť je jednoznačne Bali!

Podeľte sa o jednu milú a jednu možno aj vtipnú či trápne-krásnu príhodu z vašich potuliek po Indii a Indonézii.

Z Indie mám vtipnú príhodu. Moja priestorová orientácia nie je bohvieaká, ja sa aj v našom malinkom Auparku vyberiem z výťahu opačným smerom. A v Džaipure som navigovala rikšáka, kadiaľ má ísť. Išli sme tou cestou do hotela predtým len raz – zo stanice. Ale človek si na cudzom mieste úplne inak všetko všíma. Keď sme tadiaľ išli na druhý deň s iným šoférom a on nevedel, presne som mu hovorila, kadiaľ. Doteraz to nechápem a ani on to nechápal. Nechcel mi veriť, že tam nebývam.

Z Indonézie mám jeden pre mňa veľmi milý zážitok z ostrova Karimundžawa, kde sme v rámci výletu boli na návšteve u miestnych obyvateľov. Celý čas sa pri nás obšmietalo také malé ufúľané strapaté dievčatko, a keď sme sa už chystali na odchod, zrazu vyšlo čisté, očesané, vo sviatočných šatách, a jeho mama ma prišla poprosiť, či sa so mnou môže odfotiť, že to ho tak nastrojili kvôli mne. Nuž, už som si zvykla, že svojou bielou farbou som bola celkom rarita. Hlavne v oblastiach, kde sa turisti bežne nevyskytovali. Miestni na svetlú farbu pokožky skutočne neboli vôbec zvyknutí, mnohí belocha nikdy nevideli.

Mnohí mladí orientalisti študujú, študujú, a potom, keď sa dostanú do krajiny, ktorej jazyk sa učia, prídu naspäť vytriezvení zo svojich ideálov a usúdia, že Európa je ich domovom, kde chcú žiť a pracovať. Ako to bolo či je s vami aktuálne?

Problém je hlavne v tom, že tí mladučkí orientalisti u nás nemajú príliš uplatnenie .

Keď som sa po mesiaci v Indii vrátila naspäť do školy, veru, mala som trošku krízu, ale tie zlé zážitky rýchlo ustúpia a prevážia ich dobré. Z Indonézie som sa po polroku tešila hlavne na slovenskú kuchyňu. Nikdy by som nepovedala, že mi bude tak veľmi chýbať. Mesiac v Indii som ani nepostrehla, ale po polroku v Indonézii na ryži, keď mi ryža trčala už aj z uší, som netúžila po ničom inom, len po haluškách a sviečkovej.

Áno, Európa je môj domov. Každopádne si viem predstaviť život aj inde, ale nie natrvalo. Asi by som sa v určitých intervaloch potrebovala vracať do rodnej zeme.

Vedeli by ste si predstaviť byť veľvyslankyňou Slovenska v Indii? Čo všetko by ste k tomu asi potrebovali ešte študovať či naučiť sa zvládnuť?

Na takúto prácu človeku nestačí ovládať jazyk a mať vedomosti o krajine. Bolo by treba študovať medzinárodnú politiku a diplomaciu. A na ďalšiu vysokú školu sa už hlásiť nebudem. Odborník na krajinu a kultúru je, bohužiaľ, málo. Avšak ktovie?

O joge sa hovorí, že kto ju raz začne cvičiť, mení aj svoje myslenie, možno i svetonázor, to neviem. Čo viete o tom vy?

Je to zvláštne, ale ja som sa na jogínov odjakživa pozerala cez prsty. Počas svojho štúdia mi ani len nenapadlo ísť si niekam zacvičiť jogu. Jogíni sa mi zdali čudní, mimo reality, akoby žili niekde na svojom obláčiku. Takto som to cítila niekoľko rokov…

Až v Indonézii som bola na svojej prvej hodine jogy. Hodinu viedla pani v stredných rokoch a celý čas to bolo len o pozíciách, ako sa do čoho zauzliť, a to ma nadchlo. Keď som sa vrátila do Piešťan, hľadala som, čo tu máme. Dostala som sa na nejakú jogu, kde sme väčšinou ležali a sem-tam sa prevalili z boka na bok.  Opačný extrém oproti indonézskemu masakru v 40 stupňoch. Tak som hľadala ďalej, až som sa dozvedela o štúdiu Joga Juzi Klub. A tam som zistila, že inštruktori jogy môžu byť aj normálni a všetky moje predsudky boli razom preč. Našla som si svoju cestu k joge. Som na úplnom začiatku, pravidelne cvičím ešte len od marca 2016, ale už si vôbec neviem predstaviť, že by som „nejogovala“.

Čo znamená joga vo vašom živote? A prečo by ste ju odporučili cvičiť či študovať ľuďom, ktorí ju nepoznajú?

Keď človek začne cvičiť jogu, zo začiatku vníma len fyzickú úroveň. Snaží sa pozície previesť čo najlepšie a doviesť ich do dokonalosti. Ani ja som nebola iná. Joga ma zaujímala len ako telesné cvičenie. Teraz už viem, že joga nerovná sa ásany a dokonalá pozícia neexistuje. Podľa mňa cieľom v joge je samotná cesta. Joga ma učí prenášať rovnováhu, ktorú nadobúdam na svojej jogamatke, do každodenného života. Učí ma trpezlivosti, učí ma počúvať samu seba, zastaviť sa v prítomnom okamihu a hlavne učí ma dýchať. Väčšinou ľudia začínajú cvičiť jogu z konkrétnych dôvodov, berú ju len ako telocvik, a to je v poriadku. Ale postupne sa vám začne otvárať celý balíček a zisťujete, čo vlastne joga je, a že sa musíte ešte veľa učiť.

Pochádzate z Piešťan. Kde v našom meste by ste si schuti jogu zacvičili v exteriéri?

V exteriéri jednoznačne na streche budovy Elektrárne, pretože toto miesto má neskutočné čaro. A ak ste mali namysli niečo zelené, tak kdekoľvek na tráve a pod stromami, len aby tam bol rovný povrch. Ak je to z kopca či hrboľaté, nanič sa cvičí, taká vrana či stojka na hlave je potom celkom problém.

Kam sa aktuálne chystáte na dovolenku či pracovnú, študijnú cestu, a prečo práve tam?

Momentálne som sa vrátila z Indie. Inak vždy, keď ma niečo nahnevá, vyhlásim, že odchádzam na Bali. Tak dúfam, že skôr či neskôr sa tam zasa dostanem.

Viera Dusíková

 

Vizitka: Helena Hadvigová

Vek: 32

Stav: pri zmysloch 

Vzdelanie: Univerzita Karlova, Praha, Filozofická fakulta, Filológia, Indológia so špecializáciou sanskrt – hindčina, Universitas Surabaya, Surabaya, Indonézia – štúdium indonézskeho jazyka a kultúry v rámci programu Indonézskej ambasády Darmasiswa, v súčasnosti doktorandské štúdium na Karlovej univerzite

Záľuby: orientálne jazyky, vzdušná akrobacia, joga, speleológia, chov potkanov

Miesto, kde žijete a prečo práve tam? Piešťany. Lebo tu som doma a vždy budem, hoci som sa tu nenarodila. Práve maľovali piešťanskú pôrodnicu, tak maminka musela do Trenčína. Takže prvé tri dni svojho života som nestrávila tu. Ale nepamätám si to, takže sa to ani neráta.

Miesto, ktoré máte vysnívané – prečo by ste možno raz chceli žiť či pobudnúť tam? Indonézia, Bali, Ubud. Ubud je mesto ohraničené vždy zelenými terasovitými ryžovými políčkami, plné srdečných ľudí, hinduistických chrámov a zelených palaciniek.

Ľudia, ktorých milujete: Svoju rodinu, ktorá je tu vždy pre mňa a na ktorú sa stopercentne môžem spoľahnúť.

Ľudia, ktorých nemusíte: Závistlivých malomeštiackych ohováračov.

Doba, do ktorej by ste sa chceli preniesť či znova narodiť? A prečo táto doba? Uf, tak toto neviem. Ja som spokojná tu.

Poet, ktorého verše čítate v čase radosti či smútku, prečo práve jeho verše? Miroslav Válek a Karel Jaromír Erben, týchto dvoch autorov môžem čítať stále dokola. Ich verše naozaj pozdvihujú dušu, v akomkoľvek rozpoložení sa človek nachádza. A najnovšie som objavila Rupí Kaur, autorku indického pôvodu žijúcu v Kanade, ktorá ma očarila.

Diela, ktoré by ste si chceli ešte raz naštudovať, prečítať, uvidieť, vnútorne prežiť: Mať tak čas prečítať celý védsky korpus a ešte mu aj porozumieť…

Čo vám dáva India a čo berie či ponúka? To je strašne ťažká otázka, už ju nosím v hlave dlho, ale neviem to uchopiť a napísať odpoveď…

Ak máte či budete mať dieťa, skúsite ho už od drobčeka učiť viacero jazykov? Ak áno, prečo? Samozrejme! Síce je to otrepané, ale koľko jazykov ovládaš, toľkokrát si človekom. Decko sa rovno odmalička bude spolu s našou abecedou učiť dévanágarí!