Splnili mu sen: Usporiadali výstavu ľudových nástrojov zo zbierky K. Duffeka

Mal túžbu, ukázať ich verejnosti, možno aj pri príležitosti svojich osemdesiatin. Keď ale nečakane odišiel na večnosť už v januári tohto roku, jeho píšťalky, zvončeky, spiežovce, lutny, violy, rapkáče, husličky, gajdy, fujary osireli na pôjde jeho rodinného domu. Od utorka 3. júla ich vďaka láske a úcte k tomuto vznešenému človeku môže piešťanská verejnosť obdivovať v zrkadlovej sieni Domu umenia.

Reprezentačnú výstavu uviedla na vernisáži riaditeľka kultúrnej ustanovizne, Edita Bjeloševičová. Krásne ľudové spevy a muzika zazneli v podaní Kornelových susedov, manželov Kataríny a Petra Hlbockých so synmi. Počuť pieseň medzi horami sprevádzanú kvílivými tónmi ninery – francúzskej žobráckej lýry z desiateho storočia, uprostred výstavy – kde sa v hlavách prítomných vznášajú spomienky na chvíle prežité s Kornelom – manželom, otcom, kamarátom, múdrym poradcom, váženým občanom Piešťan, bol zážitok, ktorý mrazil v žilách.

Dôvody i okolnosti, za akých výstava vznikala objasnila dcéra K. Duffeka, Diana: „Môj otec nosil nápad na usporiadanie tejto výstavy v hlave dlhšiu dobu. Vedela o ňom aj moja mama Sylvia. Konkrétnu podobu ale začala výstava nadobúdať až po jeho smrti v januári tohto roku. Na kare mama spomínala, koľko plánov oco ešte mal a zmienila sa aj o nápade na túto výstavu. Riaditeľka Domu umenia, pani Editka Bjeloševičová, na to spontánne zareagovala a povedala ‚Výstavu usporiadame!‘. Keďže by bol môj otec oslávil 1. júla osemdesiate narodeniny, dátum výstavy bol viac menej od začiatku jasný. I keď prvý oficiálny krok k jej usporiadaniu prebehol za tak smutných okolností, ďalšie kroky k jej realizácii prebiehali pod šťastnou hviezdou. Utvrdzovali nás v tom, viaceré situácie – stretnutia s ľuďmi, ktoré nás smerovali k ďalším ľuďom, dôležitým pre organizáciu výstavy. Takým bolo stretnutie s menovcom, pánom Jurajom Duffekom z Bojníc, ktorému sme viezli na opravu husličky zlobčoky. Vďaka jednej mojej intuitívnej otázke nám pomohol nakontaktovať sa na kurátora výstavy, petra Obucha. Za zmienku stojí aj otcov zápisník s poznámkami k nástrojom. Kto navštívil dom mojich rodičov vie, že knižnica v obývačke je rozsiahla a slovníky a náučné knihy sú v nej uložené v dvoch, väčšinou ale v troch za sebou stojacich radoch. Nájsť konkrétnu knihu preto býva tvrdý oriešok a vždy tak trochu i stávka do lotérie. Zápisník mama nehľadala. Vlastne o jeho existencii ani nevedela a chcela len oprášiť prach z kníh.  Keď sa pozrela, čo drží v ruke, zistila, že je to zápisník, obsahujúci otcove abecedne zoradené poznámky a popisky k nástrojom. A s podobnými príhodami by som mohla pokračovať. Neodvažujem sa odhadnúť, či to bola otcova duša a ruka, ktoré nás pritom viedli, alebo to bolo tým, že zámer usporiadať túto výstavu bol správny a preto nám prichádzala podpora zo všetkých strán.“

Podľa slov kurátora výstavy, etnomuzikológa Petra Obucha, Kornel Duffek kompletizoval zbierku ľudových hudobných nástrojov dlhé roky, ale intenzívne najmä v rokoch 1967 – 1969. Vzhľadom na zloženie zbierky a pomenovanie nástrojov v jeho zápiskoch možno predpokladať, že pri zbieraní postupoval podľa publikácie Ladislava Lenga – Slovenské ľudové nástroje, ktoré vydala Slovenská akadémia vied v roku 1967 a azda ona bola podnetom k zbieraniu ľudových inštrumentov. Z jeho publikácie pravdepodobne získaval aj kontakty na ľudových výrobcov. Do terénu chodil ešte v čase, keď nemal auto, takže do vzdialených, prevažne stredoslovenských dedín a salašov sa dostával verejnou dopravou a pešo.

„Identifikácia nástrojov bola neraz problematická, prebiehala totiž až po zberateľovej smrti a k dispozícii bol len jeden zápisník, v ktorom neboli zaznamenané všetky nástroje, iné zase v zbierke chýbali a navyše zápisky neboli priradené ku konkrétnym exemplárom. Napriek tomu sa podarilo určiť prevažnú väčšinu nástrojov, aj keď nie vždy s lokáciou a výrobcom.  Okrem hudobných nástrojov zo Slovenska obsahuje zbierka aj exempláre z Maďarska – citary, biče a zrejme aj niektoré zvonce,“ uviedol P. Obuch. Na výstave tak môžeme obdivovať desiatky ľudových nástrojov, ktoré odborníci radia do troch skupín – samozvučné, strunozvučné a vzduchozvučné. Pri ich určovaní kurátor výstavy poďakoval znalcovi slovenských ľudových nástrojov, Ľubomírovi Tatrkovi Čalamachovi, ktorý mu pomohol s identifikáciou jednotlivých nástrojov.

Viera Dusíková