Želám pevné nervy
Leto sa nezačalo veru najšťastnejšie. Už od víkendu sme boli bombardovaní informáciami o dvoch smrteľných nehodách v kraji a ďalšie kolízie na cestách, ktorými dosť často jazdím, pribudli aj v pondelok ráno. Okolo jednej, pri Bučanoch, som osobne prechádzal. Našťastie, odniesli si to len plechy.
Pomyslel som si, niekto mal zrejme naponáhlo, a takto to dopadlo. Lenže došiel som do Maduníc, kde nás, tri osobné autá a ťahač s naloženým buldozérom, zbrzdil kombajn na ceste. V pokoji sme sa plazili obcou tridsiatkou, keď tu zrazu spoza nás sa vyrútila Škoda Superb a začala celú kolónu predchádzať. Samozrejme, nezaobišlo sa to bez kritických momentov.
Keď do toho prirátam ešte správu z rádia, že Francúzi toto leto znižujú maximálnu povolenú rýchlosť medzi obcami z 90 na 80 km/h, aby znížili počet tragických nehôd, opäť som si pripadal, že nežijem v civilizovanej krajine, ale…
Píšem to preto, lebo mnohí onedlho sadneme za volanty a zamierime do vytúžených letovísk. Nielen pri mori, ale aj na kopaniciach či v Tatrách. Každý podľa vlastnej chuti. Každému z nás zároveň ide o to, aby sme tú cestu zvládli v pokoji a bez zbytočných krízových situácií, aby si naše rodiny tie dni voľna aj vychutnali. Keďže všetci samovrahovia za volantom ešte nevymreli, buďte v strehu, lebo im na vás nezáleží. Želám len pevné nervy nielen na slovenských cestách.
Gabo Kopúnek