Takmer okrúhle jubileum Maginovej obrany Slovákov v Uhorsku

Pri príležitosti tohto výročia, ktoré oslávime v októbri, vám v krátkych historických pohľadoch priblížime niektoré udalosti, osobnosti či publikácie formujúce generácie označované za národných buditeľov, dejateľov či budovateľov štátnosti. Tiež ich spája osmička v datovanom roku, no nie vždy to musí byť tak.

A tak prvý výlet do našich dejín spravíme do začiatku 18. storočia, pričom je spájaný s vrbovským rodákom Jánom Baltazárom Maginom a s dvoma profesormi starobylej Trnavskej univerzity Samuelom Timonom a Michalom Bencsikom. A to aj preto, aby sme si pripomenuli 295. výročie Maginovej Apológie, spisu „Obrana slávnej župy Trenčianskej a mesta tohože mena“, ktorú napísal koncom apríla roku 1723. Aby sme sa však pridŕžali osmičkového zámeru, dodávame, že kompletná vyšla tlačou Daniela Chrastinu v Púchove v roku 1728.

Kto tu bol skôr

Vedecký spor medzi Maginom a Bencsikom je už roky stredoškolským učivom, takže jeho podstatu nateraz rozpitvávať nebudeme. Najskôr chceme čitateľovi priblížiť dobu, v ktorej vznikol. Uhorské kráľovstvo bolo súčasťou Habsburskej monarchie a panovník bol zároveň rakúskym arcivojvodom, rímskonemeckým cisárom a uhorským kráľom. Habsburská monarchia však za vlády Leopolda I., Karola VI., Márie Terézie či Jozefa II. bola absolutistická, čiže všetka moc bola centralizovaná v rukách panovníka.

Osvietenstvo, racionalizmus, záujem o vzdelávanie a o vedy boli na vzostupe a spolu s objavovaním histórie sa medzi uhorskou šľachtou začali šíriť myšlienky znovuzrodenia samostatnej štátnosti. Uhorské kráľovstvo však bolo od počiatku multietnickým štátom, v ktorom síce mali Maďari najvplyvnejšie postavenie, no šľachta mala potrebu svoju nadradenosť dokazovať napríklad aj tvrdeniami, že tu boli skôr ako ostatné etniká. Tie sú druhotné a netvoria jadro Uhorského kráľovstva.

Dochádzalo tak k sporom a polemikám medzi vzdelancami rôznych dotknutých národov. Niektorí maďarskí autori v dielach šírili podmaniteľskú teóriu, ktorou nemaďarským národom odopierali právo podieľať sa na živote štátu. Tieto spory pripravovali živnú pôdu pre neskoršie presadzovanie teórie Uhorského politického štátu s jediným národom – maďarským, ktoré poznačilo celé 19. a začiatok 20. storočia.

Dôležitý boj tohto raného maďarského nacionalizmu sa odohrával okolo otázky autochtónnosti v Uhorsku, teda ktorý národ je starobylejší a má právo byť považovaný za prvý na tomto území. Uhorskej šľachte bol v tomto boji nápomocný spis profesora uhorského práva na Trnavskej univerzite Michala Bencsika – Novissima diaeta Nobilissima (Ostatnému zhromaždeniu urodzených) z roku 1722, venovaný poslancom Uhorskému snemu, ktorí v tom roku zasadali v Bratislave.

Kráľovstvo za koňa

Bencsik v knihe okrem problémov z oblasti verejného štátneho práva okrajovo pojednáva o právnom postavení šľachty a mešťanov Trenčianskej stolice. „Obyvatelia Trenčína rozprávajú iba po slovensky a sú pravdepodobne pozostatkami Svätoplukovho ľudu, ktorý ako panovník v Panónii zo Skýtska došlým Hunom a Maďarom predal zem, vodu a trávu za bieleho koňa, uzdu a sedlo, a bol vyhnaný z krajiny. Jeho slovenský ľud sa utiahol do hornatých častí krajiny, ktoré sa tiahnu smerom k Morave a Sliezsku, aby ho Maďari nenašli, no napokon sa stal na večnosť poddaný Maďarom a nájomcom pôdy, ktorého 80. zákonný článok kráľa Kolomana nazýva cudzincom (hosťom) ako na nevlastnej zemi pracujúceho.“ Slováci teda podľa neho nie sú rovnoprávni s Maďarmi, nemajú nárok hlásiť sa k víťaznému natio Hungarica.

Aj dnes týmto polemikám nahráva, že proces zániku Veľkej Moravy a začlenenie dnešného slovenského územia do Uhorského kráľovstva je pre nedostatok písomných zdrojov nedostatočne preskúmaný. Obdobie panovania kráľa Kolomana však podchytené je aj vďaka spomínanej jeho Prvej knihy dekrétov, kde sa v článku 80. naozaj hovorí o slovanských hosťoch. Lenže v iných intenciách. „Slobodní (ľudia) aj hostia, akými sú Slovania alebo iní cudzinci, ktorí pracujú na majetkoch iných, nech dávajú za slobodu (ako daň) denáre, nech ich však nenútia dávať iné denáre navyše, ani (ako náhradu) za dáku prácu.“

Začiatkom 12. storočia, keď bola táto kniha spísaná, sa Koloman stal kráľom Chorvátska a Dalmácie. Vtedy Maďari pomenovali toto nové kráľovstvo Slavóniou podľa spoločného mena Slovanov. „Dosiaľ nebola žiadna zmienka o Slavónsku. Vedz teda, že časť Chorvátskeho kráľovstva, kedysi Sávia a Panónia, medzi dvoma riečnymi tokmi bola po obsadení Maďarmi nazvaná Slavónsko,“ uvádza v roku 1105 iný učenec Trnavskej univerzity Samuel Timon vo svojom diele Synopsis novae chronologiae regnorum Hungariae (Nový chronologický prehľad uhorských kráľov, 1714-1715). Aj preto sa dá usudzovať, že spomínaným dekrétom stanovil postavenie cudzincov aj Slovanov zo Slavónska, ktorí do kráľovstva prichádzali po porážke Kolomana Kumánmi v roku 1099.

Kde bral Bencsik argumenty pri presadzovaní podmaniteľskej legendy o Svätoplukovi, čo predal svoju zem Maďarom za bieleho koňa? Existujú zdroje u Bonfiniho, Jána z Turca a iných uhorských dejepiscov, v súčasnosti ich ale nemôžeme považovať za smerodajné. Možno Bencsika inšpiroval samotný Shakespeare, ktorý vložil do úst kráľovi Richardovi III. tú známu vetu: „Kráľovstvo za koňa!“

Pôvod od Noemovho syna

Bencsikov spis je príkladom toho, ako sa dá na politické ciele zneužiť svojsky interpretovaný historický prameň. Nebol prvý a ani jediný, no nie je naším poslaním komentovať jeho počin. Dajme preto priestor odpovedi na tento spis Jánovi Baltazárovi Maginovi. Ten dal, pravdepodobne, finálnu literárnu podobu viacerým argumentačným podkladom, ktoré pripravovali učení ľudia Trenčianskej stolice. Vzhľadom na to, že podrobne v Apológii cituje aj z publikácií Samuela Timona, usudzuje sa, že tento profesor sa na tvorbe Apológie podieľal tiež. Čerpal aj z diel ďalšieho významného filozofa a profesora Trnavskej univerzity Martina Sentivániho, teda oponentúru postavil aj na dielach Bencsikovych kolegov.

Samotná kniha Ostne nasypané pisateľovi spisu „Nobilissima et Novissima Diaeta Posoniensis“, čiže obrana slávnej Župy trenčianskej a mesta tohože mena proti osočovaniam, ktorými zahrnul ten istý spisovateľ zvrchovane nespravodlivo Jeleňa a Baránka, pozostáva z Predhovoru, Predhovoru k láskavému čitateľovi a z Epigramu. Vďaka prekladu z roku 2002 a digitalizácii je voľne dostupná na internete. Čitateľa možno odradí množstvo faktografických údajov a odkazov na diela iných významných autorov antického, stredovekého i vtedajšieho obdobia, no je to zároveň dôkaz toho, že Apológia bola postavená na faktoch, nie dohadoch.

Predhovor je venovaný županovi Jozefovi Ilešházimu a zásluhám jeho rodu a okrem iného v ňom píše, že Bencsikov spis takmer všetci z oboch šľachtických stavov na Uhorskom sneme odsúdili na spálenie v ohni. Predhovor k láskavému čitateľovi je akýmsi úvodom do dejín ľudstva a pôvodu jednotlivých kmeňov a národov, ktoré sú odvodené od Adama a po Potope od Noemových synov. Pritom autor nemieni nikoho povyšovať ani ponižovať, dokonca ani samotného Bencsika.

Epigram je písaný ako rozhovor troch priateľov, ktorí Bencsikov spis rozoberajú na drobné. Argumentujú proti ponižujúcim tvrdeniam o Trenčíne ako meste, obhajujú jeho starobylosť. Poukazovali na rovnaký starobylý pôvod Slovanov i Maďarov (Hunov) podľa Herodota i dekrét Alexandra Veľkého, ktorým Slovanom dáva za verné služby zem od severu až po južné hranice Itálie. Dokonca sa tu dočítate, že kmeň slovanský mnohí dejepisci odvodzujú až od samého Jafeta, syna Noemovho. Zaujímavý je tiež rozbor príchodu Slovanov na toto územie i okolnosti zo života kniežat i Svätopluka.

Nevedno, či mal Bencsik príležitosť si toto dielo prečítať celé, pretože v roku jeho vydania zomiera. Možno bol tak ušetrený poznámke o jeho pôvode, hoci sa Magin zaprisahal, že bude k nemu zhovievavý. „Bencsík sám dáva dosť dokladov, akého je pôvodu. Mena Csík bude naozaj hodný. Ben po hebrejsky znamená narodený, Csík je v maďarčine nazývaná istá ryba. Bencsík je teda číkov splodenec. Kožou i zvukom podobá sa čík hadovi a vyznačuje sa klzkosťou. Za vidna je slepý, nenávidí čisté vody, vyvierajúce z krištáľového prameňa. Vyhľadáva však rád bahnité, trsťou zarastané močidlá, jeho spoločníkom je žaba a družkou pijavica. Či Bencsík nesipí na Slovákov ako jedovatý had, poznačený na svojej koži? Čík je klzký a nemožno ho za chvost udržať: Bencsík je tiež klzký v slovách a v historickej vernosti. Čík za jasného svetla nič nevidí, takisto ani Bencsík nevidí v Trenčíne nič, čo by sa mu ľúbilo. Ako žaba nepríjemne krká po močaristých vodách, tak je Bencsík protivný svojou klebetnosťou. Ako lačnie príšerná pijavica po ľudskej krvi, tak chce tento uhasiť svoj smäd na dobrom mene Slovákov. Čík rád blúdi po kalných vodách: Či nemal podobnú starosť i námahu aj Bencsík? Štítiac sa okúsiť čisté pramene spisovateľov, opovrhuje Trenčínom i slovanským kmeňom. Preto Bencsík nech len číkom ostane a bude ním navždy u Slovákov a v trenčianskych rodinách. Aby však za svoj čin nebol zbavený zaslúženej pocty a aby jeho povesť časom neupadla: Sám magistrát Trenčianskej župy schválil svojím výnosom odmenu, hodnú tohto muža: aby muž i žena darovali Bencsíkovi vždy prvé poháre čistého – palinového odvaru.“

Vlastná teória pohostinnosti

Maginova Apológia sa prioritne venuje vyvráteniu Bencsikovho tvrdenia, že Slováci sú podrobeným národom, a poukazuje na to, že sú príslušníkmi toho istého národa ako Maďari, teda „natio hungarica“, a majú rovnaké práva odvolávajúc sa na staroveké rímske právo, kde občan impéria mal rovnaké práva, či už bol toho alebo iného etnika. V tom spočíva rozdielnosť pohľadu oboch autorov na budovanie Uhorska ako štátu. Bencsik uprednostňoval etnický princíp, Magin občiansky, čím zároveň poukazoval na multietnickosť Uhorska.

Bencsik nebol jediný, kto sa pridržiaval teórie podmanenia ostatných nemaďarských kmeňov. Po Maginovi na tieto tvrdenia reagovali písaním apologetických diel aj Matej Bel, Adam František Kollár či samotný Samuel Timon, ktorý vo svojom diele Imago antiquae Hungariae (Obraz starého Uhorska, 1733), rešpektovanej učebnici dejepisu, prichádza s inou teóriou príchodu Maďarov do Panónie. Vo svojej koncepcii uhorských dejín proti podmaniteľskej teórii postavil pohostinnú

teóriu o prijatí Maďarov, podľa ktorej panónski Slovania uzavreli so starými Maďarmi spojenectvo a zúčastnili sa na budovaní uhorského štátu, čím odôvodňoval práva Slovákov na rovnoprávnosť v Uhorsku. Podľa neho Slovania, ktorí obývali povodie rieky Moravy, Váhu, Nitry, Hrona, Ipľa – až po Tisu, odovzdali Maďarom rovinu pri Dunaji. Svätopluk prijal Maďarov ako hostí!

Tieto obranné spisy položili základy národného uvedomovania Slovákov, z ktorých neskoršie ťažila generácia bernolákovcov a štúrovcov. Maginove dielo je zároveň najstaršou politickou, národnou a kultúrnou obranou Slovákov v Uhorsku.