Amonity nie sú slimáky, ale pravekí predátori

To preto, že až 95 percent ľudí, čo zazrie v priestoroch Balneologického múzea Imricha Wintera v Piešťanoch amonit, zhíkne: „Aha, slimák!“ Ale amonit nie je slimák, je to hlavonožec – chobotnica. Tisíce špirálovitých odtlačkov v skalách zanechali pradávne tvory ako odkaz: „Tu sme žili aj my a najviac nás bolo v Chtelnici.“
Výstava, ktorú jej autor prezentoval, pozostáva z dvoch častí. Jedna je venovaná celoslovenským nálezom, obohatená o obrázky a popisky, aby si ľudia vedeli predstaviť, ako amonity vyzerali aj žili, ale i o liehové preparáty. Druhá časť pojednáva iba o skamenelinách z Chtelnice. Prečo? Amonity žili kedysi v prvohorách i druhohorách v mori. Pod morom sa kedysi nachádzalo aj celé Slovensko.
Najvzácnejšie a druhovo najpestrejšie nálezy objavili paleontológovia v Chtelnici. „Chtelnica je lokalita s najvýznamnejšou druhovou skladbou, čo sa týka fosílií na Slovensku i v Európe. Tam sa našlo kompletne všetko, čo v dávnom mori žilo – ježovky, zuby rýb, morské plazy aj ramenonožce,“ uviedol Tomáš Mlynský.
Odborník na mineralógiu aj fosílie zlákal k svojej záľube do geologického klubu partiu mužov z Piešťan a Vrbového – Zdenka Ščasného, Eda Lehutu či Tomáša Fuksiho. S kladivami a batohmi plnými všakovakých kamenárskych nástrojov vyrážajú do Chtelnice, ale aj do Hornej Vsi či na iné miesta, aby odhaľovali stopy pravekých živočíchov.
Vznikli rôzne teórie o  spôsobe života amonitov, ktoré vyhynuli spolu s dinosaurami na konci druhohôr. Hovorí o nich T. Mlynský: „Amonity s tenkostennými schránkami a jednoduchým ústím boli rýchlymi lovcami. Formy s hrubostennými schránkami a zložito tvarovaným ústím žili blízko morského dna, vo väčších hĺbkach. Boli významnými predátormi druhohorných morí. Ich veľkosť kolísala od jedného centimetra až po gigantické formy, ktorých schránka merala aj niekoľko metrov. Predpokladá sa aj pohlavný dimorfizmus. Samičie schránky sú oveľa väčšie ako samčie. Samce mali často na ústí zložité útvary, ktoré im slúžili na prichytenie samičky pri párení.“

Amonity aj skameneliny všeobecne môžeme hľadať všade tam, kde sú odkryté vhodné horniny obsahujúce fosílie. Hovoríme im odkryvy. Môžu byť prirodzené – strmé lesné stráne, zárezy riek a potokov, vývraty po búrkach a podobne, alebo umelé – rôzne kameňolomy, pieskovne, hliniská a stavebné jamy.
„Zber skamenelín má svoje pravidlá. Základom je dobre zdokumentovať vrstvu, z ktorej nález pochádza. Uvedieme základné údaje o náleze, mieste, dátume, mene zberateľa… Druhá dôležitá časť je praktická. Predtým, ako nález zaradíme do zbierky, musíme ho preparovať. Je veľa techník preparácie. Každá závisí od typu horniny a stavu zachovania. Nakoľko amonity sme našli hlavne v rôznych typoch vápencov, čo sú spravidla tvrdšie horniny, bolo ich nutné mechanicky preparovať, často je to veľmi zdĺhavé. Horninu musíme postupne odstrániť z povrchu skameneliny pomocou vibračných ihiel, fréz a ručných dlát. No a posledný krok je konzervácia rôznymi špeciálnymi nátermi. Najčastejšie sa používajú rôzne disperzie a akryláty,“ skonštatoval pracovník múzea.
Z pohľadu T. Mlynského najvýznamnejšie nálezy sú z Chtelnice, odtiaľ pochádzajú aj prvoopisy (prvýkrát opísané pre vedu) z územia Slovenska, a potom nálezy zo spodnojurských vápencov z obce Radošina – pochádzajú odtiaľ len dva nálezy amonitov rodu Psiloceras. Navyše, lokalita sa stala súkromným pozemkom, takže ďalšie nálezy sú vylúčené.
Výstavu vo Vile dr. Lisku môžete vidieť do 8. júla, potom sa jej chtelnická časť obohatená o ďalšie nálezy presunie do kaštieľa v Chtelnici. Tam ju bude možné zhliadnuť v auguste.