V tieni februára
Len nedávno sme si pripomínali neslávne výročie Víťazného februára a opäť sú v uliciach miest masy ľudí. Vyjadrujú svoj postoj, nálady, názory, možno vlastné, možno vštepené propagandou. Rovnako ako ich dedovia či pradedovia pred 50 rokmi. V nádeji na lepší život, budúcnosť.
Z ošiaľu prišlo prirýchlo vytriezvenie. Nik z jednoduchých demonštrantov totiž nečakal, za aký brutálny režim manifestovali v uliciach. Po 20 rokoch však dostali, rovnako aj ich deti, druhú šancu. Vidinu lepšieho, aspoň občianskeho života rozprášili tanky okupantov.
O 21 rokov neskôr sa opäť naskytla šanca vymeniť totalitu za demokraciu. Národ, poučený z minulosti, sa však bál ísť do ulíc. Chcelo to silnú iskru, aby rozbuška revolúcie ľudí zmobilizovala natoľko, aby ako jedno telo bojovali za lepší život. Tou iskrou bola údajná smrť študenta Martina Šmída a potom prísľub armády, že voči svojim spoluobčanom nezasiahne.
Aj krátko po Nežnej revolúcii prišlo vytriezvenie. Tí, čo v mraze štrngali kľúčmi, isto nechceli, aby sa spoločný majetok ocitol v rukách novovznikajúcej oligarchie či mafie. Dúfali, že demokracia dospeje a všetko sa potom vyrieši. Lenže demokracia má už na krku tridsiatku a veru málo je toho v našom štáte s kostolným poriadkom.
Novinári sú strážcami demokracie, takým bol aj Ján Kuciak. Nemali by však byť hlásnymi trúbami politikov. Na Slovensku to však už dávno neplatí. Stačí, aby sa zvolala nejaká tlačovka, a hladní po senzácii mnohí z nás skočia po hodenej kosti. V online svete je totiž dôležité priniesť správu ako prvý a jej pravdivosť sa overuje až potom.
Predtým to tak nefungovalo. Ak chceli byť noviny seriózne a nerobiť niekomu medvediu službu, von púšťali len ucelené informácie bez dnes sprofanovaných slovíčok: údajne, zrejme, možno…, a to len preto, aby sa vyhli sankciám. Čitateľ či poslucháč to však nerozlišuje a informáciu berie ako bernú mincu. Preto je tak ľahko manipulovateľný. Preto je politikmi udržiavaný buď v letargii spokojnosti, alebo v permanentnej naštvanosti.
My odmietame byť hlásnou trúbou politikov. Dokážeme ich vopred prečítať. Aj preto sme sa rozhodli oficiálnu spomienku na zavraždených Jána a Martinu zorganizovať inokedy ako súčasť protestných pochodov. Aby ostala naozaj dôstojnou, aby sa ich smrť nezneužila na niekoho politické ciele.
Táto krajina potrebuje zmenu. Nesmie ju však nastoliť ulica alebo samozvanci, ak majú byť zachované demokratické hodnoty, ku ktorým sa ako člen Európskej únie hlásime. Tlak na politické špičky je správny, nie nátlak. Aby však národ pochopil a dal zmene zelenú vo voľbách, treba mať v rukách nepriestrelné argumenty, a nie zovreté päste na základe dohadov a aktuálnej nálady. Inak sa nezbavíme tieňa Víťazného februára.
