Radošinci sa v Dome umenia nakoniec našli

Napísal o tom geniálnu divadelnú hru, ktorú najskôr v polovici 80. rokov minulého storočia naštudovalo trnavské Divadlo pre deti a mládež a až o ďalších asi 15 rokov neskôr ju odpremiérovalo Radošinské naivné divadlo. Nebola jediná, pretože Trnavčania v slávnej ére svojho divadla naštudovali celú Štepkovu trilógiu – Ako bolo, Ako som vstúpil do seba a Ako sme sa hľadali.
O ďalších približne 15 rokov sa táto hra opäť dočkala premiéry. Opäť po nej siahli Radošinčania, tentoraz ale z ochotníckeho divadelného súboru Hlavina. Pod režisérskou taktovkou Stanislava Štepku tak opäť ožil príbeh kamarátky stratenej ženy, starej dievky Etely Vlasákovej, ktorá sa vydala do sveta hľadať ju. Tá však nielenže netrafí do Trnavy, ale zablúdi i v čase a ocitne sa tam, kde aj iní hľadajú, pochybujú a váhajú. A tak po ceste čírou náhodou stretne osobnosti ako Hviezdoslav, Bernolák, Jessenius, Plicka, Vajanský či Aleš. Zistí, že malý Mozart v živote nevidel živú žabu a na Ostrej Lúke pristihne Štúra s jeho múzou Adelkou vo chvíli, keď sa akurát nevenujú gramatike.
Pri hľadaní svojej priateľky i samej seba zažije aj prvý pokus o založenie feministického spolku spisovateľkami Timravou, Vansovou a Šoltésovou. „Naše nehistorické rozprávanie o známych historických osobnostiach a súvislostiach nechce a nemôže byť paródiou či nebodaj ironickým nazeraním na národ a jeho osobnosti. Ide len o pokus dívať sa s humorom predovšetkým na seba,“ uviedol pred rokmi k divadelnej hre Stanislav Štepka.

Spomínané osobnosti i hlavnú hrdinku Etelu mohli Piešťanci sledovať na doskách Domu umenia v piatok 16. februára, na ktoré sa postavili divadelníci z Hlaviny. Hlavnú ženskú úlohu stvárnila Martina Krištofová, výborná herečka, ktorú však v bežnom živote živí niečo pramálo divadelné. Je inšpektorkou potravín. Nie je sama, múzy očarili tiež čašníkov, zubára, predavačov či právnika. Všetci hrajú ako o život a veru im to aj riadne ide.
V súbore sú však aj mladé devy so zlatom v hrdle, ktoré sa dramatickému zameraniu nevyhli ani v bežnom živote. Buď učia, tancujú, alebo spievajú. Všetci sa však zhodujú na tom, že hraním v Hlavine sa im splnil sen. Väčšina sa do súboru dostala cez konkurz, iných narýchlo nevoľky nastrčili ako náhradníkov, potom však už neodišli.
Rodinkárstvo pri výbere hercov všetci zaryto odmietajú, tvoria však jednu rodinu. Nestrácajú zmysel pre humor ani pri skúškach či v šatni a svoj divadelný výkon berú veľmi vážne. A hoci aj robia v bežnom živote niečo iné, sú to starí javiskoví harcovníci, ktorým to ide od ruky. Dôkazom sú okrem iného aj vypredané sály, ako aj v piatok v Dome umenia, a zaslúžený standing ovation.
Hra o hľadaní s vtipnými i vážnymi chvíľkami z pera S. Štepku má však zanechať v divákoch aj niečo iné ako len príjemné pobavenie. Čo sa divadelníkom na javisku podarilo nájsť a čo nie, je na posúdení diváka. Hra však mnohým ukazuje správny smer aj dnes – to, čo vonku najviac hľadáme, máme doma pod nosom, len to nevidíme.