Hlas srdca

Najpomalšie ubieha život na základnej škole. Teraz dokonca ešte o jeden rok dlhšie, než v mojom prípade. Ale aj tých osem rokov sa zdalo byť oproti ostatným ako nekonečno. A to sme ani nemali toľko voľných dní, čo majú dnešní školáci a v laviciach sme museli sedieť aj počas pracovných sobôt.
Túto etapu by som nazval akýmsi formovaním osobnosti jedinca. V spleti učiva, mimoškolskej činnosti, priateľstva a striedania záujmov som si mal nájsť vlastnú cestu, po ktorej by som mal kráčať ďalej. Keď išlo v poslednom ročníku do tuhého, všetci odo mňa očakávali, že pôjdem študovať na gymnázium. Vôbec sa mi tam však nechcelo a pri predstave, že budem zase v jednej budove so svojím starším pubertálnym bratom, ktorý mi vtedy totálne liezol na nervy, som kategoricky túto možnosť zamietol. Na jednej strane ma to ťahalo k umeniu a histórii, na druhej k zvieratám, takže som si vybral druhú možnosť, že budem veterinárom, a potom sa budem starať o zvieratá v zoo.
Na počudovanie, proti mojím plánom bola mama, ktorá sa mi snažila túto vysnívanú budúcnosť čo najviac vygumovať z hlavy. Išla na to takticky. Stredná škola tohto zamerania bola najbližšie na Morave, takže si vykresľovala scenáre ako prídem o kamarátov, ako mi bude smutno, a potom čo, ak ma to nebude baviť… Podľahol som jej rečiam, opustil som sen o chovateľovi šeliem, no na gymnázium ma aj tak neobrátila. Povedal som, že tak pôjdem na poľnohospodársku školu, a potom sa uvidí. Mama však nezložila zbrane. Urobila výlet na Agrokomplex a povodila ma po všetkých maštaliach, aby som hlavne pocítil svoje budúce pracovisko. Neuspela, náš súboj skončil nerozhodne. Na poľnohospodársku som napokon šiel, ale na pestovateľský odbor.
Dodnes nebanujem, bola to ozajstná škola života, ktorá mi okrem vedomostí dala aj množstvo priateľov. Že som napokon skončil v úplne inom odvetví, to sú už tie spomínané prekvapenia života dospelého človeka. Hoci sa striedali horšie i lepšie obdobia, nesťažujem si. Vždy totiž išlo o moje vlastné rozhodnutia a aj keď som stúpil vedľa, ľahšie som sa s tým vedel vyrovnať, ako keby ma do toho niekto nútil.
V týchto dňoch si množstvo deviatakov vyberá svoju budúcnosť. Apelujem na rodičov, aby im do nej tvrdo nezasahovali, možno ju len tak usmerňovali. Ani ja som to nerobil a dnes mám šťastné deti, ktoré aj tak nerobia to, čo vyštudovali.