Čas fašiangov
Neznášala som pohľad na zabité hospodárske zvieratá. Zajac zavesený hlavou dolu za paprče, prasa na hákoch, sliepkina hlava na kláte. Bol to horor, ktorý som ako dieťa vnímala tak citlivo, že som radšej ani nevyšla na dvor, keď sa toto u nás dialo.
Moja mamička aj babka milovali hospodárenie, chov sliepok. „Vajčárenie“, keď mohli ísť do kurína a skontrolovať, či sliepka zniesla vajíčko, sa im stalo ceremóniou, ktorá napĺňala ich život pôžitkom dobrého chovateľa. Od jesene až do mrazivej zimy kŕmievali kačice v šopke, kde rozvoniavala varená kukurica. Často tam bola zima, často prechladli.
A potom sŕkali teplý čaj v rozohriatej kuchyni a ruky si dávali nad rozpálené platne sporáka, v ktorom plápolal oheň. Zabíjačky u nás boli tuším len dve. A pamätám si, ako pri jednom prasiatku, ktoré milovalo skôr pohyb ako leňošenie, sme pobehovali po kanadskom kanáli a chytali ho, pretože prasa sa vybralo na popoludňajšiu šichtu zarovno s ľuďmi do Tesly.
Je tu opäť čas zabíjačiek a fašiangu. Nie som si istá, či ešte zažijem toľko smiechu, zábavy a uvoľnených emócií, aké sa pri zabíjačkách zažívajú. Nie je pravdou, že gazdovia svoje prasiatka zabíjajú radi. Ale – život je o prežití. O naplnenom brušku alebo aspoň o zahnaní hladu.
Aj preto som už ako štrnásťročné dievča dokázala zhodnotiť situáciu, keď jedna z maminých kačičiek v kŕmničku nestrávila zrná a lapala po dychu ako prvorodička. Mala to „na kahánku“. Ak by skapala, mäso z nej by sa nedalo použiť a moja mamička nachladala v tej strašnej kose zbytočne. Vzala som nôž a po prvýkrát – a verím, že aj posledný – som urobila milosrdný „šmyk“. Ešte týždeň sa mi o tom snívalo. Tú kačicu som jesť odmietla.
Moja prvá zabíjačka v Boleráze, odkiaľ pochádza môj manžel, sa niesla v pragmatickom duchu. Budúci svokor, majster cez všetko, na ňu zavolal ako pomocníkov len svojho otca, staručkého pána s s belasými očami ako studničky, a svojho brata. Ostatné práce mala na starosť svokra so synmi . Ja som sa im len motala pod nohami a snažila sa čo najmenej zavadzať. Varila som kávu, nalievala štamperlíky a udržiavala oheň v sporáku letnej kuchyne. Raz som iniciatívne prihodila polienka aj pod kotlík, ale zato som dostala pucung, lebo potrebovali už len pahrebu.
Nikdy však nezabudnem, ako starý dedko s rukávmi košele vyhrnutými až nad lakte miešal karmínovočervenú zmes na krvavničky. Niesla som práve akýsi vandel, keď ma zastavil so slovami: „Dievča, okoštuj, či budú dobré?“ Vytiahol ruky z krvavničkovej zmesi a prst mi pretiahol popod nos. Už som neomdlela. Vedela som, že je to o prežití. Napokon, nepracujeme zväčša i v súčasnosti len preto, aby sme mali čo strčiť do hrncov?
