Rozhodkyňa, ktorú nič tak ľahko nerozhodí

Pre oblastný futbal, ktorý trpí nedostatkom rozhodcov, je každý mladý človek odhodlaný skúsiť rozhodovanie na vlastnej koži veľkým prínosom. Výnimkou nie je ani nebojácna rozhodkyňa, ktorá sa len tak ľahko na ihrisku nevzdáva. Jej cesta k futbalu sa začala v 14 rokoch v klube FK Krakovany, kde odohrala dve sezóny za žiakov a jednu, zároveň aj poslednú, v doraste.
Čo pre vás znamená futbal?
Futbal pre mňa znamená veľmi veľa, keďže som vymenila basketbalky za kopačky a neviem sa ich vzdať. Baví ma a neviem si predstaviť, že by som strávila čo i len jeden víkend mimo ihriska. Aj keď nerozhodujem žiadny zápas, na nejaký sa idem aspoň pozrieť.

Prečo ste sa rozhodli pre dráhu rozhodcu?
Na rozhodovanie som sa dala z jediného dôvodu, a tým je, že som nemohla hrávať ako dievča v dorasteneckom tíme. Keďže som s chalanmi v doraste jednu sezónu odohrala a do futbalu som bola doslova „zažratá“, povedala som si, že to skúsim. Vyskúšala som si však aj hru na ihrisku v ženskom kolektíve, napríklad v Trenčíne či Trnave.
Máte stanovené ciele, ktoré by ste ako rozhodkyňa chceli dosiahnuť, či robíte to skôr len pre zábavu alebo zo záujmu?
Nemám žiadne ambície, za ktorými idem. Kam to ako rozhodkyňa dotiahnem, je vo hviezdach. Ja to robím skôr pre radosť.
V seniorskom futbale je vás vídavať skôr ako postrannú rozhodkyňu. Pískavate zápasy aj ako hlavný arbiter?
V seniorskom futbale chodievam rozhodovať na čiaru, ale pískam aj zápasy prípravky, žiakov a dorastencov. Prípravné zápasy pískam ako hlavná rozhodkyňa aj mužom. Pomimo sa venujem mestskej lige v Piešťanoch či rôznym turnajom.
Počas zápasu na rozhodcov padajú rôzne nelichotivé slová, až vulgarizmy. Tento divácky „trend“ zrejme neobchádza ani vás. Stáva sa, že započujete na vašu adresu niečo nepekné?
Áno, nadávky. Každý zápas ich je za plné tašky, keď prídem domov, tašky vysypem (smiech). Neberiem to vážne, ale keď je toho moc a prekročí to hranicu únosnosti, zakročím aj ja. Na ihrisku ma už poznajú.

Situácia s rozhodcami v oblasti nie je ružová. Čo by ste odkázali mladým rozhodcom ako vy, prípadne záujemcom, ktorí nad rozhodcovskou píšťalkou ešte len rozmýšľajú?
Áno, nič ma len tak ľahko neodradí. Mnoho ľudí povie, že to robíme len pre peniaze, že futbalu nerozumieme a pískame hlúposti, no mýlia sa. Kto by ich na tom ihrisku usmerňoval, kto z nich by vydržal počúvať tie hlúpe slová? Asi len málokto, preto to robí len malá hŕstka ľudí. Každý jeden dobre vieme, ako to je.
Stať sa rozhodcom nie je vôbec ťažké. Absolvujete niekoľko seminárov, naučíte sa pár napísaných textov a je z vás rozhodca. Ak sa človek futbalu venuje alebo venoval, nie je to problém, ale verím, že sa nájdu aj takí ľudia, ktorí v živote futbal nehrali a chceli by to skúsiť. Pravidlá môžu mať sčítané, ale na ihrisku sa vžiť do určitej situácie musí byť ťažšie.
Ja si neviem predstaviť, že by som išla z ničoho nič robiť rozhodcu, povedzme na hokej. Jednoducho musí mať ten človek blízko k futbalu a nesmie sa báť. Treba to robiť pre radosť a preto, že vás to baví.
Rozhodkyňa v mužskom futbale je skôr rarita ako obyčaj. Mávajú muži niekedy problém s tým, že im rozhoduje žena?
Muži sú veľakrát prekvapení, že príde žena. Dosť stretnutí je pokojnejších, ale stáva sa mi, že sa vyhrotia a skúšajú, aké mám pevné nervy. Po zápase často počúvam ospravedlnenia a pekné slová.
Máte nejakú peknú a, naopak, nejakú zlú skúsenosť pri rozhodovaní?
Pre mňa je najkrajšia skúsenosť každý jeden zápas, nech sa v ňom odohrá zlé či dobré. Žiadnu vec nepovažujem za najkrajšiu, alebo, naopak, najhoršiu.
Máte nejaký futbalový vzor alebo klub, ktorému fandíte?
Za mňa je to jednoznačne Borussia Dortmund.
Je niekto, kto vás motivuje v tom, čo robíte? Aké sú ohlasy vašej rodiny alebo známych na to, že ste futbalovou rozhodkyňou?
Som jediný športovo založený člen rodiny, ale podporujú ma všetci. Keď som nemala vodičský preukaz, ocino mi venoval čas celý víkend a vozil ma na stretnutia. Kamaráti sú zasa vždy prekvapení, ako to môžem robiť, a často so mnou chodia na zápasy.
Tu sa mi prihodil veľmi milý zážitok, keď som bola vo Veľkom Orvišti a vzala som zo sebou aj troch kamarátov. Futbal im nič nehovorí, a keď volali s ďalším naším známym, ten sa ich pýtal, kto hrá. Z ich strany prišla jednoznačná odpoveď, že ružoví so zelenými. Na otázku, komu fandia, odpovedali: „Predsa rozhodcovi!” Keď mi toto po zápase povedali, nemohla som sa prestať smiať. A práve toto mi veľmi pomáha v tom, čo robím.
Ak nie ste práve na ihrisku, čomu sa venujete?
Keď nie som na ihrisku s píšťalkou, som s loptou alebo na bedmintonovom kurte s raketou. Inak sa venujem aj škole, študujem na strednej záhradníckej škole v Piešťanoch.