Vianočné posolstvo

Tradičné symboly ako oblátka, ryba či jednoduchá modlitba pred prvým pokrmom po celodennom pôste tak v niektorých rodinách čakajú v kúte, kým ich nanovo neobjavia. Rovnako ako dedičstvo otcov, ktoré sa ukrýva pod závojom tradícií meniacich sa z regiónu na región. Všetky sú ale ukotvené vo viere a v nádeji na spasenie, v pravej ceste, ktorú kresťanom ukázal Ježiš Kristus.
Patrím k mnohým z milióna, ktorým v detstve dedičstvo otcov nahradzovali normalizačné opatrenia a tradície sa obmedzili na zdobenie vianočného stromčeka a rozdávanie skromných darčekov.
Ozajstné čaro Vianoc som objavil až neskôr, keď sa mi začali zapaľovať lýtka a s kamarátmi sme chodievali nasávať atmosféru polnočných svätých omší. Postupne. Krôčik po krôčiku, od slova k slovu. Hanbil som sa, že som si nepoznajúc modlitby len mrmlal pod nos nesúrodé slová a pri spievaní Tichej noci sa mi zlieval text s nejakou piesňou o uzimenom partizánovi.
Prirodzená ateistická výchova, našťastie, dostala na frak vďaka mojej záľube v histórii a umení. Sakrálne pamiatky na mňa urobili dojem ako na sedliaka, ktorý pred štyrmi storočiami po prvýkrát vstúpil do barokového chrámu. Tak ako v čase protireformácie jeho majestátnosť urobila svoje, tak aj vo mne prebudila záujem bližšie spoznať príbeh človeka, ktorý prišiel zmeniť tento svet.
Nepodľahol som všetkému, čo cirkev hlása, stále mám v sebe bloky racionalizmu. No našiel som tú spomínanú cestu, z ktorej občas zídem a som šťastný, keď na ňu opäť vkročím. Som ako tá ústredná postava z príbehu o márnotratnom synovi. A to aj vďaka ľuďom, ktorí ma svojimi myšlienkami a postojmi formovali pri objavovaní pravého dedičstva otcov.
V srdci nosím myšlienku Jána Chryzostoma kardinála Korca, že Vianoce by sa nemali sláviť len formálne v kostoloch. Veriaci by mali sviatky prežívať v modlitbe, pretože to nie je len oslava akéhokoľvek narodenia. Vianoce sú trvalou pamiatkou na Ježiša, ktorá je stále medzi nami. V tom spočíva posolstvo Vianoc.