Tajomné hradisko v Malých Karpatoch

Obe vzdialené lokality spája aj jedno geografické pomenovanie. Veštiareň v Delfách stála na úpätí pohoria Parnas, rieka s rovnakým latinským názvom vyviera neďaleko spomínaného hradiska a zohrávala veľkú úlohu v náboženskom živote jeho obyvateľov, najmä vládnucej vrstvy. Tým hradiskom myslíme dávne opevnenie na kopci Molpír nad Smolenicami a Parnasom je súčasná rieka Parná, ktorá vyviera v Malých Karpatoch a preteká pár kilometrov od hradiska smerom na Trnavu.

Hradisko Molpír som už spomínal prednedávnom v rámci našej novinovej rubriky Tip na výlet. Vtedy som v článku prisľúbil, že sa tomuto pamätníku dejín budeme venovať podrobnejšie, pretože si to naozaj zaslúži.
Pamiatky staroveku v našom regióne
Kdesi som čítal, že v oblastiach strednej, východnej a severnej Európy akoby starovek v ponímaní vyspelých ríš Egypta, Mezopotámie, neskôr gréckych kráľovstiev či rímskeho impéria ani neexistoval. Nie je to tak, aj na území dnešného Slovenska boli vtedy obývané aglomerácie, o čom svedčia mnohé archeologické nálezy. Toto obdobie je však zatiaľ len skúpo zaznamenané vtedajšími dejepiscami a možno sa ešte niekedy nájdu nové historické pramene, ktoré poodhalia nejedno „slovenské“ tajomstvo.
Početné archeologické nálezy v chotári Smoleníc dokazujú, že tu život pulzoval nepretržite od paleolitu cez neolit a bronzovú dobu. Osídlenie sa najvýraznejšie prejavuje najmä v halštatskej dobe, usudzujúc na základe nálezov trácko-skýtskych, laténskych a žiarových hrobov z doby rímskej a už spomínaného halštatského hradiska zo 6. až 4. storočia pred naším letopočtom.

Ak by som chcel byť taxatívne presný, hradisko sa zaraďuje do tzv. východoalpskej halštatskej oblasti, do Kalanderberskej kultúry rozšírenej v staršej dobe železnej v Dolnom Rakúsku, Burgenlande, juhozápadnom Slovensku a na severozápadnom Maďarsku. Najbližšie hradisko z tejto kultúry sa nachádzalo na bratislavskom hradnom kopci, ale to malo len lokálny význam. Aristokracia z Molpíra, nazvime ich kniežatá, ovládali v tom období značnú časť dolného Považia aj okolie dnešných Piešťan. Treba však brať do úvahy, že hustota osídlenia bola vtedy veľmi nízka, hoci populačná krivka rástla.
Mocenské postavenie Molpíra a účasť jeho obyvateľstva na obchodnom styku s inými oblasťami i kultúrami dokazujú rôzne archeologické nálezy nájdené počas vykopávok v rokoch 1963 až 1971 a pri neskorších prieskumoch (posledný sa robil v roku 2017). Obchod a styky s inými regiónmi formoval aj materiálnu kultúru obyvateľov Molpíra, ktorej pestrosť znázorňuje zachovaná keramika. Molpír tvoril významnú križovatku diaľkových obchodných ciest najmä medzi juhom a severom východohalštatskej kultúrnej oblasti. Hradisko bolo v danom období a v danom priestore jedným z najdôležitejších.

Pohrebné rituály, ako opísal Homér
Kto vlastne obýval hradiská východohalštatskej kultúrnej oblasti a tiež na Molpíre? Podľa výskumov by sme etnicky toto obyvateľstvo mohli zaradiť k ilýrskym kmeňom, resp. k etniku príbuznom s Ilýrmi, národom, ktorý žil na dnešnom území severného Balkánu a čulo obchodoval s Grékmi a určite preberal aj niektoré ich zvyky. Ako žili a čomu sa venovali, sa dá dedukovať na základe nájdených artefaktov. O ich duchovnom živote tiež veľa nevieme, len to, že pri rituáloch obetovali nielen zvieratá a plodiny, ale aj deti.
Ilýri boli príslušníci starovekého národa indoeurópskeho pôvodu, ktorí žili v mnohých kmeňových zriadeniach na dnešnom území južnej a strednej Dalmácie, Bosny, Čiernej Hory a Albánska. Mali spoločný jazyk, podľa ktorého boli aj začleňovaní. Živili sa chovom oviec, morským i sladkovodným rybolovom, ťažili a tavili striebro, ktoré predávali Grékom. Predpokladá sa, že obchodovali aj s jantárom pochádzajúcim zo severu Európy, ktorý sa na juh dovážal po Jantárovej ceste vedúcej aj pod Malými Karpatmi a neďaleko hradiska Molpír.

Vďaka ojedinelému nálezu v Bielom Kostole (obec pri Trnave, predtým jej miestna časť) v roku 1999 a taktiež podobným nálezom v Dunajskej Lužnej však vieme aspoň to, ako boli kniežatá z Molpíra pochované. Podobné pohrebné rituály sú totiž známe vďaka Homérovým eposom i zachovaným nálezom v pohrebných mohylách príslušníkov tejto kultúry.
Ak sa v predstavách prenesieme o tritisíc rokov späť, uvidíme smútočný sprievod s vozmi ťahanými koňmi, ktorý sa pomaly presúva z hradiska smerom k Horným Orešanom, kde ďalej pokračuje pozdĺž rieky Parná presne stanovený čas a úsek. „Pohrebné obrady trvali niekoľko dní, preto môžeme reálne uvažovať o tom, že počas nich pozostalí stihli prejsť z Molpíra podľa toku Parnej na spomínané miesto v Bielom Kostole. V halštatskej dobe sa pochovávalo žiarovým spôsobom tak, že mŕtvy bol spopolnený mimo mohyly a popol s nedohorenými kosťami a kovovými kusmi odevu bol uložený do zrubovej pohrebnej komory spolu s ďalšími nádobami, ktorých obsahom boli zvyčajne potraviny na cestu na druhý svet,“ uviedol archeológ Jozef Urminský, ktorý vtedy realizoval výskum jednej zo štyroch mohýl v Bielom Kostole.

Podobné obrady mali aj kniežatá z hradiska v Bratislave, ktorých účastníci obradov odprevádzali približne rovnakú vzdialenosť popri toku Dunaja do Dunajskej Lužnej, kde sa našli podobné mohyly.
Odkrytá mohyla v Bielom Kostole pochádzala z konca 7. storočia pred naším letopočtom a archeológovia tam v rámci prieskumu našli dvadsať nádob, všetky v zlomkoch. „Príčinou mohlo byť, že keď drevo hrobovej komory zhnilo, celá váha hliny nad ňou sa zrútila dovnútra a nádoby porozbíjala,“ poznamenal J. Urminský. Zreštaurované pohrebné nádoby sú vystavené v Západoslovenskom múzeu v Trnave.

Centrum obchodu, moci i náboženstva
Kniežacie hradisko na Molpíre má rozlohu približne 14 hektárov. Malo demonštrovať moc vodcu i aristokratickej vrstvy obyvateľstva a v čase nebezpečenstva aj chrániť okolité obyvateľstvo a majetok pred nepriateľmi.
Mohutnosť tohto sídla dnes dokazujú objavené kamenné múry dva metre široké a až tri metre vysoké. Našiel sa i kombinovaný kamenno-drevený štyri metre široký múr postavený o viac ako tristo rokov skôr, než sa na juhozápadné Slovensko dostali Kelti.
Hradisko malo tri nádvoria, prvé v čase nebezpečenstva slúžilo na ochranu obyvateľov a podľa výsledkov výskumu nebolo obývané. Druhé a tretie nádvorie svojimi pamiatkami a stavbami dokumentuje, že na hradisku bola sústredená vojenská i hospodárska moc v rukách rodovej aristokracie.

Dominantné bolo tretie nádvorie s akropolou, v ktorej býval vládca. Druhé nádvorie obývali ostatní obyvatelia hradiska v chatách na umelo upravených terasách. Chaty mali drevenú konštrukciu, steny upletené z prútia, z oboch strán vymazané ílovitou zemou. Hmotných pamiatok sa tu našlo menej, čo dokazuje závislosť od obyvateľov tretieho nádvoria.
Monumentálnou stavbou tretieho nádvoria bol chrám dlhý dvadsať a široký päť metrov vytesaný tak, že celú dlážku tvoril vyrovnaný kamenný podklad. Chrám slúžil nielen obyvateľom hradiska, ale aj obyvateľom okolitých osád, ktorí prinášali dary vládcovi. Plocha kultového miesta bola zastrešená a v druhej tretine chrámu stáli tri obetištia. Okolo centrálneho obetišťa sa našli kosti detí vo veku do jedného roka.
Ďalšou zaujímavou, do kameňa vytesanou stavbou, je cisterna na vodu, ktorú obyvatelia hradiska pravdepodobne napĺňali ľadovými kryhami a tie pred slnkom chránili slamenou strechou. Pitnú vodu inak na hradisko dovážali z neďalekých prameňov.

Osobitosť tretieho nádvoria dokazuje štyri metre široký múr, veže i ďalšie objekty odkryté počas výskumu. Domy boli postavené po celej dĺžke múru a mali kamennú podmurovku. Steny múrov z vnútornej strany premazali hlinou a na zastrešenie poslúžila slama. Každý takýto dom mal pec z kameňa.
Násilný zánik po nájazde kočovníkov
Hradisko na Molpíre mohlo mať pôvodne okolo 600 až 700 obyvateľov. Početné nálezy hlinených závaží z krosien, pralsien či zuhoľnatené zvyšky tkanín nasvedčujú, že obyvatelia sa prevažne venovali tkaniu látok. Nájdené pece na spracovanie železa i bronzu či sušenie obilia tiež poukazujú na vyspelú poľnohospodársku či metalurgickú činnosť na hradisku.
Zaujímavý je veľký počet polotovarov a nedokončených výrobkov zo železa, keramických nádob a najrôznejších predmetov prevažne z bronzu, kostí a parohoviny, ktoré sa našli priamo na podlahách odkrytých domov. Spolu s nálezmi množstva popola sa predpokladá, že hradisko zaniklo zo dna na deň.
Že nešlo o bežné vyčíňanie živlov, nasvedčuje početný výskyt asi 700 streliek zo šípov na obranných múroch či drevených zvyškoch budov. Archeológovia ich priradili k tzv. skýtskemu typu, čo naznačuje, že hradisko zničili Skýti alebo im príbuzné kmene, ktoré robili nájazdy na toto územie z východokarpatskej oblasti, dnešného Sedmohradska.
Po násilnom zániku už nikdy nebolo hradisko osídlené, hoci kontinuitne bolo okolité územie osídlené Keltmi. Po sťahovaní národov v 5. a 6. storočí je v lokalite doložené slovanské hradisko z 8. až 12. storočia.