V obchodíku na konci sveta objavil Vojto Hank horalky zo Serede

Nezabudnuteľné ostali adrenalínová jazda na nezničiteľných ruských autách i pohľad na stáda pasúcich sa divokých koní. A ako sa nedali porátať okruhliaky na náhornej planine či cestách-necestách Mongolskom, nedali sa spočítať ani ovce stád pastierov, čo sa so svojimi jurtami sťahujú z miesta na miesto pri spásaní okolitej trávy.
O zážitkoch z potuliek po tejto krajine porozprával V. Hank v pondelok 16. októbra v Piešťanskom informačnom centre. Pútavé rozprávanie poskytol aj Piešťanskému týždňu.

Môžete v krátkosti zhrnúť svoju najnovšiu cestu?
Celý track trval dva týždne a za túto dobu sme prešli po Mongolsku tritisíc kilometrov, z toho asi len šesťdesiat po asfaltke. Ostatné cesty nie sú cestami. Sú to len stopy v stepi alebo púšti po predchádzajúcich dopravných prostriedkoch.
Z Ulanbátaru sme vyrazili na troch UAZ-och. Niečo podobné ako socialistické sanitky vyrábané v Trnave. Tieto ale prejdú každý terén. Z hlavného mesta sme išli juhovýchodne asi tisíc kilometrov do púšte Gobi. Po púšti sme prešli zhruba tisíc kilometrov po ceste, ktorú Reinhold Messner prešiel pešo s tým, že si okrem jedla a výbavy niesol 35 litrov vody. Potom sme sa severovýchodnou okľukou vrátili do hlavného mesta.

Prečo ste si vybrali ako cestovateľský cieľ práve Mongolsko?
Je to jednoduché. Ruská cestovná kancelária, s ktorou obyčajne chodievam, robí tracky na Altaj, Bajkal i do púšte Gobi. Prvé dve som už absolvoval, tak som si chcel doplniť zbierku a ísť aj do Mongolska a uvidieť Gobi. Lákalo ma to, pretože to je destinácia neopozeraná, divoká, adrenalínová a nepoznaná.
Už len literatúru o Mongolsku je ťažké zohnať. Nakoniec sa mi podarilo na poslednú chvíľu získať jednu výbornú knihu, ktorá mi dosť pomohla, aby som mal obraz o tom, ako sa obliecť, na čo sa pripraviť. V neposlednom rade Gobi bol môj tajný sen odvtedy, čo som čítal knihu s názvom Gobi – púšť vo mne od R. Messnera.

Aká bola príprava, fyzická aj psychická, na túto cestu? Išlo o náročný „trip“, kde aj skúsení cestovatelia môžu zahynúť…
Začiatkom roka som čítal knihu od Colina Campbella Čínska štúdia, ktorá hovorí o prospešnosti rastlinnej stravy a že rakovinu spúšťajú živočíšne bielkoviny, to znamená mäso, mlieko a mliečne výrobky. Kým iní túto knihu len čítali, ja som sa dal na to, že túto stravu aj vyskúšam. Tri mesiace pred cestou som sa stal vegánom. Do úst som nedal žiadne mäso ani živočíšnu bielkovinu. Je pravdou, že syry a jogurty mi chýbali, ale dalo sa to zniesť pre dobro a zdravie. Okrem toho som chodil do posilňovne a tiež doma som cvičil tak, ako sa dá, aby som do Mongolska niesol čo najmenej tuku na tele.
Kto s vami cestoval?
Na tento track sa prihlásilo štrnásť ľudí, z toho len jeden bol inostranec, ostatní boli Rusi. Jeden bol ruský emigrant, ktorý žije v Austrálii. Z pätnástich vrátane vedúceho bolo desať žien. Tie boli vo veku od 27 do nejakých 63 rokov a muži od 30 do 69 rokov. Dosť bolo takých, ktorí chodia na adrenalínové dovolenky častejšie. Napríklad jeden manželský pár, pričom 55-ročný bývalý vojak chodí ročne na zhruba päť takýchto trekov alebo päť dovoleniek po Rusku a zahraničí, prevažne po Ázii. Jeden muž tam mal mimoriadnu kondíciu, beháva 160-kilometrové maratóny. Ten ráno okolo piatej, keď ja som išiel fotiť, si v púšti išiel zabehať trasu dlhú 20-30 kilometrov.
Ostatní boli bežní úradníci, ktorých postavy sa nevyznačovali atletickou konštrukciou, ale boli skôr poznačené sedavým zamestnaním. Je treba povedať, že u Rusov toto dosť môže mýliť, lebo oni majú takú kondíciu ako u nás majú zhruba o 10-15 rokov mladší ľudia.

Mali ste možnosť zažiť v púšti aj fatamorgánu. Čo ste videli a čo ste napokon zistili? A dá sa vôbec fatamorgána odfotiť?
Bolo to na druhý alebo tretí deň. Išli sme nejakých sto kilometrov po púšti, chodí sa rýchlosťou 60 až 70 km/h po úplne rovnej zemi. Nikde žiadna cesta, len kamene s veľkosťou do nejakých sedem centimetrov. Pretože naše autá mali podfúkané pneumatiky, až tak neskákali. Bolo zhruba poludnie, páľava, všade okolo rovná zem, keď sa pred nami zjavilo obrovské široké jazero. Zboku sme zasa videli útvary, ktoré sa javili ako oáza. Zastavili sme, aby sme to nafotili.
Niektorí to poznali, hovorili, že to je fatamorgána. Pokúšal som sa ju nafotiť, ale môj fotoaparát len preostroval odpredu dozadu a nikde sa nemohol chytiť. Preludy, ktoré tam boli, vlastne neboli, len sme ich videli vo vzduchu. Bolo to niečo nekonkrétne a neostré. Fotoaparát som prepol na manuálny režim a aspoň tak som nafotil nejaké zábery s tým, že nakoniec celkom dobre vyšli.

Zažili ste hneď na začiatku šok, keď ste sa nemohli stretnúť so svojou skupinou a šéfom cestovky. Ako to celé dopadlo?
To bolo dosť zaujímavé, lebo ja som jediný priletel z Európy, ostatní prišli vlakom cez Irkutsk spolu s vedúcim. Večer predtým, ako sme mali ráno vyraziť, som mu napísal esemesku, že sa stretneme večer o desiatej v centre hlavného mesta – Ulanbátare, na obrovskom námestí so sochou Džingischána. Zdalo sa mi to veľmi dobré riešenie, lenže, ako to býva, keď sa ľudia stretnú…
Večer okolo pol jedenástej mi došla správa, že vedúci sedí so skupinou v mongolskom grile na Soulskej ulici. Išiel som za prvým taxikárom, ukázal som mu esemesku. Nereagoval, tak som skúsil ďalšieho. Ten na to pozeral a zdalo sa, že tiež nevie, kde by to mohlo byť. Zrejme chcel ale zarobiť, odviezol ma asi dva kilometre k nejakému grilu. Až na to, že to nemalo nápis mongolský a nebol ani na Soulskej ulici. Zrejme si myslel, že v Mongolsku je každý gril mongolský. Nechal ma zaplatiť a odišiel.

Bol som dosť bezradný. Komunikoval som s miestnymi len rukami a nohami a nikto z okoloidúcich mi nevedel pomôcť. Tak som sa pešo vrátil na miesto stretnutia a vedúcemu som poslal správu, že ho nemôžem nájsť a že budem čakať na dohodnutom mieste hoci aj do rána. Okolo polnoci sa Dmitrij ukázal s tromi rozjarenými Rusmi, všetko sa dobre skončilo. Verím, že nie každý by osemtisíc kilometrov od domu, s dohodnutými vecami len cez internet, ostal v pohode. Mne k nej tiež veľmi veľa chýbalo.
Už ste spomínali, že šéf ruskej cestovky je v jednej osobe manažér, kuchár, psychológ, sprievodca, zabávač a ešte všeličo iné. Čím vás ešte prekvapil?
Dmitrij ma prekvapil, že poznal krajinu lepšie ako mongolskí šoféri. Keď sme išli krajinou rovnou ako doska približne tristo kilometrov, na prekvapenie sme sa trafili presne na to miesto, ktoré mal vymyslené. Nemali sme žiadne vysielačky na komunikáciu medzi autami, signál GSM tam nie je žiaden, nemali sme pokročilú navigáciu s mapami. Mali sme len turistickú navigáciu, ktorá ukazovala azimut podľa toho, aké súradnice tam boli zadané.

Jednoducho, išli sme sto kilometrov severovýchodne, keď sme sa odklonili, museli sme zase zmeniť troška azimut, aby sme prišli tam, kde chceme. Pretože to nebola jeho prvá cesta, tento track Dmitrij robí skoro každý rok, vie, koľko potravín treba nakúpiť, koľko plynu treba zobrať na varenie, koľko bandasiek vody zabezpečiť, kde sa bude kupovať benzín, kde je možné v nejakej oáze sa osprchovať alebo v krajnom prípade v novopostavených jurtových rezortoch si prenajať jurtu na prespanie.
V obchodíkoch ste si nafotili slovenské horalky zo Serede. To bol teda unikát… A ešte aj pivo Radler. Kde to bolo?
Vždy ma potešilo, keď som našiel nejaké európske výrobky či v hlavnom meste, alebo v dedinkách, ktorými sme prechádzali. V nich boli vždy malé potraviny, kde bol výber skromnejší, ale viackrát som videl naše horalky, ktoré mali takú istú cenu ako u nás, ak nie ešte nižšiu. České pivo tam bolo tiež. Niekedy je človek prekvapený, čo dokáže globalizácia a že slovenské ruky niečo napečú a to konzumujú kočovní pastieri v púšti Gobi.

Mongolsko je veľmi zaujímavá krajina aj pre archeológov i geológov. Čím prekvapila vás tamojšia príroda?
Mongolsko je plné zaujímavých a celosvetovo dôležitých lokalít pre vykopávky a tiež nálezísk o živote na zemi spred päťdesiat miliónov rokov. Chodí sem mnoho geológov a vedcov. My sme hneď v prvý deň navštívili múzeum dinosaurov, kde bolo mnoho skamenelín prehistorických zvierat. Upútalo ma jedno prekrásne vajce veľkosti asi tridsať centimetrov, v ktorom bol nejaký malý nevyliahnutý tvor, možno dinosaurus, celkom detailne rozoznateľný.

Navštívili sme lokality, kde bola odkrytá zem tak, že sme sa pohybovali po zhruba 40 až 100 miliónov rokov starom obnaženom povrchu zeme. Bolo tam toľko skamenelín kostí prehistorických zvierat, že človek si to nevie ani predstaviť. Mali sme šťastie, že sme našli jedno skamenené vajce. Z jednej strany bolo poškodené, tak sme videli, že vo vnútri nie je nejaký skamenený tvor, ale boli tam len, jednoducho povedané, žĺtok a bielok.
Čo by ste odporučili človeku, ktorý sa do tejto krajiny chystá?
Je to ďaleká krajina, pre nás nepoznaná, je dobré zohnať si nejakú literatúru. Ja som mal turistického sprievodcu Mongolsko od Jany Blundenovej. V tejto perfektnej knihe máte pomaly rozpísané aj odchody autobusov miestnej dopravy v Ulanbátare. Takisto sú popísané všetky ajmagy – po našom asi okresy, z ktorých sa skladá Mongolsko. Treba sa pripraviť na to, že sa tam po anglicky nedohovoríte. Viac ľudí vie po rusky, celkove mongolčina je pre nás veľmi nezrozumiteľný jazyk. My sme mali troch mongolských šoférov, ktorí nevedeli ani slovo po rusky a v ruskej skupine nevedel nikto ani slovo po mongolsky.

Cesty tam nie sú žiadne, občas preto vznikali celkom komické situácie. Mongoli sú ale v pohode a nič ich nerozhádže. Po mongolsky som rozumel asi len vtedy, keď sa nám jedno auto v púšti stratilo s najmladším šoférom. Po dlhšej dobe sme sa s nimi stretli a najstarší šofér mu urobil kázeň. Nadávky sú tuším v mnohých rečiach podobné, alebo to možno bolo len tónom hlasu.

Zaujímavý je aj život mongolských pastierov, ktorý spoznať stojí zato. Nepotrebujú na život veľa – namiesto skríň majú len drevené debničky. Ale hoci sú zdanlivo chudobní, ich deti používajú smartfóny a po mestách, ktorých je tu ako šafranu, sa pohybujú drahé autá. Ale čo je najdôležitejšie – v tejto rozľahlej krajine na hraniciach s Čínou objavíte veľkosť človeka. Lebo Mongoli takí jednoducho sú.