Bez nich hody nie sú hody
Nie je lokša ako lokša. Jedna je hebká a ohybná, druhá je tvrdá ako papundekel. Mama vždy vravievala, že to závisí od zemiakov. Čím je starší a menej vodnatý, tým lepšie, lebo na cesto pod lokše nepotrebuješ toľko múky. Aj preto vraj dobrá kuchárka si tie najkvalitnejšie zemiaky odkladala zvlášť, aby mala na hody ku kačici či k husacine lokše ako z rozprávky.
Suché či plnené, s pečienkou alebo makové, výroba lokší nebola ľahká záležitosť, keďže ich mama zvyčajne robila okolo stovky. A ten neporiadok v kuchyni… Ale domáce boli vždy iné, ako kupované na jarmoku alebo teraz trebárs v obchode. A hlavne lacnejšie.
Zemiaky je najlepšie kupovať na rínku, ak nemáte vlastný zdroj. Na pohostenie päťčlennej rodiny potrebujeme asi dve kilá zemiakov, ktoré uvaríme v šupke, a potom vychladnuté ošúpeme a pomelieme. Pridáme za hrsť soli a toľko hladkej múky T650, aby sa nám vytvorilo vláčne cesto. S múkou ale opatrne, hoci bude cesto najskôr veľmi lepkavé.
Z cesta si urobíme valček, z ktorého odkrajujeme kolieska a tie vyvaľkáme na placky. Aby sa nám nelepili, jemne ich podsypávane múkou. Správne sa lokše pečú z oboch strán nasucho na liatinovej platničke. Kto má elektrický sporák, môže nasucho aj na panvici. Prílohu nech si dá každý, akú chce. Mne chutia s prepečenou husacou kožkou alebo len tak omastené.
