Impulzom k záchrane dedičstva boli spálené kroje

Práve z toho dôvodu som v rámci obecnej výstavy pri príležitosti 70. výročia založenia Folklórnej skupiny Pobedimčan vystavila aj moju zbierku fotografií ľudových výšiviek. Sú na nich zachytené jednotlivé detaily pobedimského kroja.
K foteniu pobedimských a bašovských krojových výšiviek ma priviedla jedna príhoda. Pred viac ako štyrmi rokmi mi moja známa povedala, že niekto v kanáli za dedinou spálil kroje. Mne to pripadalo ako zločin, pretože viem, koľko práce a úsilia stálo ich zhotovenie.
V tom momente sa mi vybavilo v mysli niečo dávno zabudnuté. Moja mama Viktorka Gajdošíková, ktorá pochádza z Bašoviec, vyšívala rukávce, zástery, čepce. Ako dieťa som často pri nej sedávala a pozorovala, ako precízne a pritom rýchlo ukladá nitku k nitke a vyšíva nádherné časti kroja.
Jeden raz prišla teta po vyšitý čepiec. Mama si zapýtala päť korún a teta nato: „Viktora, to je moc. Stačá ci tri.“ Mama si zobrala peniaze, tetu vyprevadila, znova sadla za mihel a pod sliepňajúcou lampou – sťahovačkou vyšívala ďalší čepiec. Dolu tvárou sa jej kotúľali slzy a ja, malé dieťa, som nechápala a plakala s ňou.
Kto vie, čo cítil človek, keď tie kroje zapálil a videl ich horieť. Možno to bola práca jeho mamy alebo babičky. Ale to sa nedozvieme. Doma som to hovorila manželovi a on mal hneď odpoveď, poznajúc moju záľubu vo fotení: „Máš dobrý foťák, tak kroje foť.“
Začala som fotením pobedimského a bašovského kroja medzi ľuďmi – vystúpenia folklórnej skupiny Pobedimčan, vystúpenia žiakov ZŠ s MŠ Jána Hollého v Pobedime, krojované hodové sväté omše v Pobedime i Bašovciach, o ktoré sa pričinil vdp. Ľuboš Tvrdý.

Postupne som dokumentovala naše rodinné kroje – dedičstvo po mojej i manželovej mame. Až som sa dostala k foteniu detailov výšiviek.
To, že bola zrealizovaná výstava Zbierka fotografií ľudových výšiviek – Pobedimský kroj, je zásluha Sindy Strakovej, oblastnej riaditeľky Matice slovenskej v Trenčíne. Raz sme sa náhodne stretli pri fotení krojov. Rozprávala som o tom, akú mám záľubu, a o niekoľko mesiacov sa mi ohlásila, či by sa mohla prísť pozrieť na moje fotografie. Aký bol výsledok, vidieť na výstave.
O kroji mám veľa vedomostí od mojej mamy i manželovej mamy Lojzky Pogranovej. Ani jedna už nežije. Potrebovala som toho vedieť viac, preto som poprosila o pomoc ženy, ktoré ešte stále chodia v kroji.
Mária Miklovičová (Mišovícech), Cilka Miklovičová (Vakošech) a Matilka Vavrová (Minárech) sú tri ženy, ktoré ma „vyučovali“, aby som o kroji vedela všetko, čo vedia ony. Trpezlivo vysvetľovali, ukazovali, radili, požičali svoje kroje na fotenie. Bez nich by tieto fotografie boli len strohými fotografiami na papieri, bez „duše“, ktoré im svojou pomocou vdýchli.
Máriu Miklovičovú (Mišovícech), narodenú v roku 1929, môžeme takmer každý deň vidieť, ako oblečená v kroji ide do kostola. Okrem toho je aj vychýrenou vyšívačkou. Stále vyšíva kroje pre svoju veľkú rodinu. Matilka Vavrová sa narodila v roku 1931.
Tiež zostala verná kroju, je vychýrenou trukuvárkou. Sadá za mašinu – trukuvačku a vkladá svoje krásne vzory na čepce, zástery a iné časti krojov. Treťou ženou, ktorá sa neprehodila na „panské“ šaty, je Katka Melicherová (Blchech – Kaššech), narodená v roku 1930.
Vrátim sa ešte k Pobedimu a Bašovciam. Bašovce síce v súčasnosti patria do Trnavského kraja, lenže sme dve dedinky veľmi silno späté nielen históriou, rodinnými väzbami, farnosťou, školou, ale hlavne – a to je výnimočné – identickým krojom. Práve preto sú moje fotografie poctou ženám z oboch dedín, ktoré výšivky vložili svojimi rukami do nádherných krojov a zanechali nám úžasné dedičstvo.