Na motorkách po tajomnej krajine kráľa upírov
Strednú oblasť Rumunska v minulosti známu ako Sedmohradsko celosvetovo preslávil román Brama Stokera – Dracula. V súčasnosti je táto časť balkánskej krajiny veľmi známa aj vďaka jednej z najkrajších ciest sveta, ktorá vedie popod bájny Drakulov hrad. Jej čaro objavili i tvorcovia britskej motoristickej relácie Top Gear. A práve sem si to v júni namierila na svoj motovýlet i partia motorkárov z Veľkého Orvišťa a Očkova.
Plány na výjazd na motorkách sa začali rodiť už na jar. No termín očakávaného dňa „D“ prišiel až v nedeľu 25. júna o siedmej hodine ráno, keď partia motorkárov Lukáš Ondrášik, Daniel Gábriš, Jozef Šiška, Miroslav Beňovič a spolujazdkyňa Ingrid Kučmíková vyrazila z Veľkého Orvišťa smerom k maďarským hraniciam. Tie prekročili v Komárne a potom za maďarským Szegedom, aby po 670 kilometroch jazdy dorazili o ôsmej hodine večer do rumunského Aradu, koncového cieľa prvého dňa výjazdu.
Lavírovanie medzi sviňami
Ak motorkári v prvý deň považovali búrku v Maďarsku za komplikáciu, ešte netušili, čo ich bude čakať na rumunských cestách. Postarala sa o to navigácia, ktorá ako najkratšiu cestu do Aradu zvolila rumunské miestne komunikácie preplnené autami i domácim dobytkom vrátane ošípaných. Čo po zvieratách na cestách ostávalo v dosť hrubej vrstve, sa aj nalepilo na podvozky a blatníky motoriek.
Odmenou však pre nich bol útulný penzión v Arade len za neuveriteľných desať eur na osobu. Ani na ceny miestnej stravy sa Slováci nemohli sťažovať. Miestna špecialita – držková polievka so smotanou a citrónom – stála ani nie jedno euro.
Unikli búrke, nie dažďu
Na druhý deň bol cieľ rumunské Karpaty a cesta nazývaná Transalpina – jedna z najstarších dopravných tepien v Rumunsku, ktorej základy vraj budovali Rimania. Za vlády Karola II. bola cesta v tridsiatych rokoch 20. storočia vydláždená a počas druhej svetovej vojny opravená Nemcami. Po vojne upadla do zabudnutia a až do roku 2009 ju zodpovední pohlavári zanedbávali. Vtedy sa začala veľká rekonštrukcia, ktorá prebieha dodnes. Najvyšší bod cesty, priesmyk Urdele, sa nachádza v nadmorskej výške 2145 metrov.
Celá Transalpina, oficiálne označená DN67C, má dĺžku asi 130 kilometrov. Východiskovým bodom je obec Novaci na južnom úpätí, konečnou je Sebes na severe. No naša partia motorkárov si za svoju cieľovú stanicu na ten deň zvolila mestečko Sibiu.
Jednu z najstarších ciest Európy si však príliš neužili. Zapríčinila to najmä hmla a dážď, ktorý ich počas jazdy horským masívom takmer celú cestu sprevádzal. Penzión v Sibii sa tak pre nich stal takmer vykúpením z 300-kilometrovej trasy, ktorú si na ten deň vytýčili.
Po pýche diktátora
Na tretí deň ich už čakala cesta všetkých ciest, asfaltová perla Balkánu – Transfagarasan. Podľa tvorcov britskej motoristickej relácie Top Gear, ak by ste zobrali najlepšie zákruty najlepších pretekárskych okruhov sveta a poskladali ich za sebou ako autodráhu, tak vznikne práve táto trasa.
Transfagarašská magistrála je cesta spájajúca mestá Sibiu a Pitesti. Križuje Južné Karpaty a jej najvyšší bod sa nachádza vo výške viac než 2000 metrov na morom. Transfagarasan je druhá najvyššie položená spevnená cesta v Rumunsku. Bola vybudovaná v rokoch 1970-1974 za vlády Nicolae Ceauşescua. Pôvodne išlo o vojenskú cestu, ktorá mala v prípade potreby zaistiť rýchly presun vojenskej techniky. Povráva sa, že komunistický diktátor chcel demonštrovať svoju silu a prekonať dovtedy najvychytenejšiu cestu v Rumunsku Transalpina. Pri výstavbe Transfagarasanu vraj vojaci použili 6000 ton trhaviny a za štyri roky pri prácach údajne zahynulo 40 ľudí.
U falošného Drakulu
Našim motorkárom však krásne panoramatické výhľady z výšky Južných Karpát pokazila hmla a nízka oblačnosť. Na vrchole trasy dokonca aj v tomto ročnom období objavili zvyšky snehu a teplota okolo desať stupňov Celzia ich poháňala v ceste čo najrýchlejšie pokračovať. Krátke zastavenie malo tak jediný účel – zadokumentovať si túto trasu do fotoaparátu.
Ich cieľovým mestom pre tretí deň výletu sa stalo mestečko Bran. Nie však náhodne. Práve k tomuto miestu sa viaže i povesť o „kráľovi“ upírov, grófovi Drakulovi. Tu sa nachádza stredoveký hrad, v ktorom mal podľa povestí aj žiť.
No v realite je to trochu inak. Na tomto hrade gróf Drakula zrejme bol a hrad mu aj patril, no tu sa zdržiaval len zriedkavo. Jeho hlavné sídlo sa nachádzalo vysoko v horách a dnes je z neho už len zrúcanina. I s tým Drakulom – „kráľom“ upírov – je to tiež celé inak. Je pravda, že Vlad III., známy aj ako Drăculea či Ţepeş (napichovač), bol knieža Valašského kniežatstva v rokoch 1448, 1456-1462 i 1476 a do povedomia sa dostal najmä svojou krutovládou a nemilosrdným správaním sa k nepriateľom, ktorých popravoval napichovaním na kôl, no tento príbeh podložený historickými faktami a z veľkej časti i povesťami sa stal len inšpiráciou pre írskeho spisovateľa Brama Stokera k napísaniu slávneho hororového románu Dracula.
Z tohto príbehu však ťaží súčasný, v tejto oblasti zatiaľ len rozvíjajúci sa turistický priemysel a hrad Bran domáci prezentujú ako sídlo kráľa upírov románového Drakulu.
V slanom podzemí
Na štvrtý deň si to pätica motorkárov zamierila do 280 kilometrov vzdialeného mesta Turda. V tejto oblasti sa nachádza starobylá soľná baňa Salina Turda, ktorá má vyše dve tisícročia. Stala vyhľadávanou atrakciou, každoročne ju navštívi čoraz viac turistov. Od roku 1992 baňu videlo viac ako dva milióny turistov nielen z Rumunska, ale i z celého sveta.
Business Insider ju vyhlásil ako najkrajšie podzemné miesto na svete a CNN uvádza, že sa radí medzi najkrajšie turistické destinácie sveta. A návštevu tejto bane si nenechali ujsť ani naši motorkári. Podľa M. Beňoviča je to vskutku impozantné miesto.
Opäť tá navigácia
Na ďalší deň vyrazila partia na cestu domov, ktorá viedla cez mesto Oradea až na rumunsko-maďarské hranice. Ale keďže sa zdržali prehliadkou bane, večer ich zastihol v malej dedinke asi 100 kilometrov pred Budapešťou, kde v miestnom penzióne aj prespali. Záverečný piaty deň sa niesol v znamení cesty domov do Veľkého Orvišťa a Očkova, kam cestovatelia v zdraví a bez úrazov dorazili v popoludňajších hodinách. Radosť z návratu im nepokazili ani kolóny a zápchy v centre Budapešti. Cez ňu išli len vďaka navigácii, ktorá ich tam proti ich vôli zaviedla.
A že takýto výlet do povesťami opradenej Transylvánie nemusí zruinovať rodinný rozpočet, dosvedčuje i fakt, že zatiaľ v ešte turistami stále nedocenenom Rumunsku sú ceny pre našinca veľmi prijateľné. Najdrahšie ubytovanie, ktoré pri svojej ceste motorkári platili, bolo 12 eur na noc a osobu. Plnohodnotne naobedovať či navečerať sa dá do päť eur a spolu s benzínom cesta každého jedného z nich vyšla dohromady 300 eur.
