Zo Slovenska do Pakistanu: Na bicykloch zdolali 6000 kilometrov

Iniciátorom jazdy, ktorá pôvodne mala končiť úplne inde, bol práve Ján Valkovič, pričom jeho kamarát Dušan Šebo dostal nápad, že vyrazia na bicykloch. „Človek sa na takúto cestu nedostane zo dňa na deň. My sme boli spolubývajúcimi na internáte, po večeroch sme sa nudili a vymysleli sme, že pôjdeme na bicykloch do Indie. Veľmi ma bavilo cestovať, no nikdy som nebicykloval. Najdlhšie trasy, ktoré som v tom čase zdolal, boli z Galanty na Zelenú Vodu a z Bratislavy do Viedne – čiže asi 60-kilometrové úseky,“ začal svoje rozprávanie J. Valkovič. Na cestu sa teda pripravili, našetrili peniaze a v roku 2009, presne v deň, keď na festivale Pohoda úradovala osudná búrka, vyrazili.

J. Valkovič vyrážal z Galanty, cestou sa v Štúrove stretol s D. Šebom a vydali sa na cestu cez Maďarsko. „V Srbsku som začal získavať cyklistickú kondičku. V Turecku sme obaja už predtým boli, takže nás veľmi nezaujímalo a zdolali sme ho na jeden dych. Iba v Istanbule sme strávili jednu alebo dve noci, no potom až po východnú hranicu sme jazdili 100 kilometrov denne.“

Obaja cestovatelia so sebou viezli kompletnú výbavu, takže mohli stanovať či variť. Aby mali dostupnú pitnú vodu, bolo potrebné si vytvoriť systém. „Dokázal som mať na bicykli šesť litrov vody. Načapovali sme si to predtým, ako sme zakempovali. Stačilo nám to na sprchu, večeru, umytie zubov, raňajky a pitie. Zásoba šesť litrov nám teda vydržala od večera približne do desiatej hodiny ráno. Boli sme spokojní, že dokážeme minimalizovať spotreby vody, pričom bol august a štyridsaťstupňové horúčavy.“

Východ Turecka začal byť pre cestovateľov zaujímavejší, a to najmä pre príchod do oblasti Kurdov. „Ľudia v Kurdistane sa idú roztrhať, aby vás pohostili a kontaktovali sa s vami. Na ceste sme stretli veľa pohostinných ľudí, ale nikto nemá na Kurdov. Majú to v krvi a ide to do takých extrémov, že prídete do čajovne, majiteľ, ktorý z tohto predaja žije, vás ponúkne štyrmi čajmi a nechce, aby ste mu zaplatili,
                                                        pretože ste jeho hostia.“

Irán bol pre oboch cestovateľov novinkou. „Bol to kultúrny šok. O Iráne sme toho veľa nevedeli a boli sme prekvapení hneď v prvý deň. Iná atmosféra, iní ľudia, iný svet.“ J. Valkovič si myslel, že Turci a Iránci sú si veľmi podobní, no presvedčil sa o opaku. Iránci sú vraj kultúrnejší a na oboch Slovákov zapôsobili vzdelaním, angličtinou, príjemnejšími otázkami a zaujímavejšími odpoveďami.

Do Iránu dorazili v čase ramadánu, keď sa od východu slnka až do jeho západu nesmie jesť ani piť, pričom výnimku majú iba turisti a šoféri, ktorí však nesmú jesť na verejných priestranstvách. „Kúpili sme si jedlo a začali ho konzumovať pred reštauráciou. Prišiel za nami miestny imám a slušne nám vysvetľoval, že tam nesmieme jesť. Obkolesilo nás pritom ďalších dvadsať ľudí, pričom, keď sa rozpŕchli, sme si všimli, že majiteľ stiahol mrežu, svoju reštauráciu zavrel, lebo sme mu spôsobili problémy.“

Pri rozpočte desať eur na deň museli cestovatelia spočiatku šetriť, no už v Iráne si mohli dovoliť navštíviť aj reštauráciu, pretože jedlo stálo euro až dve. I keď vo väčšine miest sa dlho nezdržiavali, zaujal ich Isfahan, kde J. Valkovič bojoval s chorobou. V meste napokon Slováci strávili štyri dni. „Viac-menej to bolo prvé mesto, ktoré sme si skutočne vychutnali. Videli sme aj odvážne ženy, ktoré odhaľovali časť vlasov, čo by v porovnaní s našou kultúrou mohlo byť ako nosenie minisukní. Oslovili ma aj dve či tri ženy, ktoré si so mnou v priebehu desiatich minút dohadovali svadbu, aby sa dostali do Európy. Dokonca sme tam stretli aj ďalších cyklistov, s ktorými sme sa na čas spojili.“

S novými kolegami prešli východ Iránu. Z plánovaných zhruba 7600 kilometrov totiž vlastnými silami absolvovali približne 6000, pretože východ Iránu nie je dovolené prebicyklovať. Túto časť teda absolvovali autobusom, až sa dostali do Pakistanu.

„Ako sa zmenil Irán po vstupe z Turecka, bol odlišný i Pakistan. Zistili sme, že je to úžasná krajina a nechodia tam turisti. Veď tam bolo aj najťažšie vybaviť víza. V momente, ako sme tam vkročili, sme si uvedomili, že pôvodný plán prefrčať Pakistanom a po dvoch týždňoch odísť do Indie by bola úplná hlúposť. Tak sme to zmenili a zostali tam dva mesiace.“ Po príchode do krajiny však museli prejsť ďalším papierovaním a preukazovaním sa, pričom po nahlásení trasy a spôsobu prepravy dostali na týždeň policajnú eskortu. Títo muži zákona sa však neustále menili, a tak novým a novým policajtom Slováci vysvetľovali, odkiaľ idú a kam majú namierené. Kvôli policajtom museli zastať v istej dedinke, kde nepredávali nič iné, iba nie úplne čerstvé jedlo. Skončilo sa to tráviacimi ťažkosťami a zotrvaním na nemocničnom lôžku.

V októbri sa napokon ocitli akoby v raji, a to v údoliach Karakoramu, druhého najvyššieho pohoria na svete. „Jazdili sme už len 30 kilometrov za deň. Zastavovali sme sa za každou zákrutou, pretože tam bolo tak krásne.“ Potom, čo sa dostali takmer až na hranice Pakistanu s Čínou, vrátili sa späť do hlavného mesta krajiny, Islamabádu. Odtiaľ poslali domov bicykle a všetky nepotrebné veci a dostali sa až do Indie, odkiaľ vyrazili do Mjanmarska. Tam a napokon aj na Srí Lanke strávili ďalšie štyri mesiace v budhistických kláštoroch. Deväťmesačná cesta s kúpou bicykla pritom stála iba 3000 eur.

Dočítate sa v Piešťanskom týždni číslo 13, ktoré je v predaji od 4. apríla.