Alexandra Mathiasová: Ďakujeme, milé vlády
Posledný deň aktuálneho pracovného týždňa a prvé víkendové dopoludnie bude v Piešťanoch patriť zápisom do prvých ročníkov základných škôl. Detičky sa rozdelia na dva tábory – buď budú zastávať skupinu zvedavcov a tešiť sa na nové dobrodružstvá, alebo sa zmeny už teraz troška obávajú.
Každý sme si tým prešli. Škôlka, základná škola, stredná a prípadne nejaká vysoká. Niektorí z nás si tento model čiastočne prispôsobili a namiesto plynulého prechodu z deviateho ročníka opustili základnú školu už v štvrtom ročníku a zvyšok povinnej dochádzky si „odkrútili“ v osemročnej škole.
Dodnes si pamätám výraz tváre jednej vyučujúcej z konzervatória, ktorej nešlo do hlavy, ako my „puberťáci“ nemôžeme mať chuť každý deň cvičiť, a tým neustále zdokonaľovať svoju baletnú techniku. Jej slová mi rezonujú v ušiach už asi sedem rokov: „Veď vy tú svoju lenivosť jedného dňa oľutujete, keď si budete musieť za akékoľvek štúdium platiť.“
Vtedy som tým slovám nerozumela, dnes už to chápem. Myslím si, že viacero mladých ľudí bolo okolnosťami donútených hľadať si vysokú školu podľa toho, či je popri jej štúdiu možnosť aspoň brigádovať. Pre externých študentov, ktorí si zasa každý mesiac musia podstatnú časť príjmu odkladať, je prípadná strata práce veľkou hrozbou.
Nedávno som ale dostala skvelý nápad. Čo takto rozšíriť si obzory, neprestať precvičovať mozog a skúsiť absolvovať ešte jednu vysokú školu? Chvíľku som si aj hovorila, že idem do toho. A potom som si uvedomila, koľko peniažkov takéto, po novom sedemročné, externé štúdium zhltne, a tiež to, že živiť ma na dennom nemá kto. A vtom mi prišli na um slová ministra školstva: „Ďakujem pekne. Ďakujem vám veľmi pekne.“
Pripájam sa a teda tiež ďakujem. Ďakujem za všetky deti, ktoré nastúpia do škôl a musia sa vzdelávať podľa nesystematických učebníc. A to pod vedením pedagógov, ktorí napriek tomu, že majú byť elitou národa, musia možno i počas vyučovacej hodiny premýšľať nad tým, z čoho zaplatia hypotéku, lebo za svoju prácu dostávajú almužnu.
Ďakujem za všetkých stredoškolákov, ktorí sa namiesto vypĺňania daňového priznania, zákonníka práce a povinností voči úradom učia nezmyselné kvantá vzorcov a poučiek.
Na záver ďakujem za všetkých, ktorí si vysokú školu jednoducho nemôžu dovoliť financovať, i keď by na to mali možno lepšiu „hlavu“ ako polovica prijatých, majetnejších ľudí, ktorých školy berú len preto, že sú financované od počtu študentov.
Ale veď! Čo tam po vzdelaní? Dôležitejšie sú miliónové tendre, zákazky a „zlodejiny“. Ďakujeme, milá terajšia i bývalé vlády.
A aspoň vám, prváčikovia, prajeme veľa šťastia na zápisoch!
