Viera Dusíková: Máte sa dobre? Tak vám treba!
„Ako sa máte?“ spýtala som sa istej známej. „Dobre, tak mi treba,“ pukala od smiechu medzi regálmi Tesca. Jej veselosť bola nákazlivá. Ľudia okolo sa začali usmievať. Potom sa ma spýtala, ako sa má moja mamička, a keď som jej začala rozprávať príbehy, zabudli sme aj, že nakupujeme. „Vierka, volala ma mamina raz večer. Príď ma, prosím, zachrániť!“ Čo sa stalo? Dobehla som s vytreštenými očami. Mamička lúštila osemsmerovky, pričom sa nejak divne odkláňala od papiera. „Pomôž mi! Pod posteľ mi padlo písmenko ‘r‘.“ S vážnou tvárou, ale mykajúcim kútikom úst som jej zdvihla choré nohy. Kľakla som si, hlavu strčila pod posteľ a hľadala stratené „erko“. Boli tam jej okuliare. Haha. V podstate mala mama pravdu, len si ju troška prekrútila, aj keď okuliare v sebe „r“ skrývajú. Spokojne si ich založila na nos a pustila sa do osemsmeroviek. Každé hľadané slovíčko opakovala polohlasne, kým ho nenašla. „Lagúna, lagúna, rotavátor, rotavátor, florista, florista, klenot, klenot…“
„Ach, mami, ty si taký môj klenot,“ pomyslela som si, zhasla stropné svetlo, ako si to žiadala. Osamela v prítmí izby len s mihotajúcim oblúkom svetla vychádzajúcim spod tienidla stolovej lampy a so svojimi slovíčkami. Potichučky som sa vytratila a nechala ju v jej svete. „Aj ja raz budem taká?“ vírilo mi hlavou. Už teraz často počúvam vlastné tony slov a myšlienok, ktoré potom triedim do priehradok podľa tém článkov, informácií. Niektoré mi chýbajú do premyslenej mozaiky. Kde ich získam? Ako? Kedy? Mám či nemám čas? Ako to všetko stihnúť? Pane Bože, pomáhaj!
A potom príde domov syn a povie, že dnes chceli ísť zo školy skôr, len ich triednej akosi nebolo, aby im dala súhlas. Kde sa nachádzala? Prečo neprišla, keď mala byť v škole? V ten zlý deň učiteľku našli v byte v bezvedomí. Chvalabohu, zachránili ju. Verím, že aj keď zmešká maturitné skúšanie, zvládne vlastnú skúšku – udržania si života. Hlavne, aby bol ešte ako-tak dobrý. Veď už má pred dôchodkom a mala by si ho užívať. To je čo za Božiu spravodlivosť? „Nerúhaj sa…“ povedala mi známa.
Sme tu. Iba chvíľu! Môžeme byť veselí, smutní, pomotaní. Hľadať stratené písmenká a tešiť sa z ich nájdení. Na otázku, ako sa máš, môžeme odpovedať, ako len chceme. Kým totiž odpovedáme a hľadáme i nachádzame lásku, dýchame, kýchame, potíme sa, radujeme aj plačeme, rehoceme sa, tancujeme, športujeme, zdvíhame odpadky i ľudí zo zeme, dodržujeme zákony aj ich porušujeme, pykáme za omyly, tešíme sa z detí, vnúčat i domácich maznáčikov, otvárame peňaženky, dobiehame odchádzajúci autobus, lebo vodič, čo nás už celé roky vozí do práce, pribrzdil, vtedy môžeme povedať – ŽIJEME. Tak sa majte dobre! Tak vám treba!
