Viera Dusíková: Vypustite paru!
Je to tak. Aj keď nie vždy treba povedať všetko. Keď nás však niečo dlhodobo štve, raz by sa to malo stať. Dajme svojmu hnevu i bolesti, bezmocnosti, zúfalstvu a strašnej „nasratosti“ hladký priebeh. Urobme to hlasnejšie – cez hádku, búchanie do stola, rozbíjanie tanierov, sklených výplní okien, zlomených okuliarov či variech, zaťatých pästí, ktoré krvácajú pri mocnom udieraní do steny, z ktorej opadá omietka! S rajčinovou polievkou tresknutou aj s tanierom na podlahu, s kýblom vody šplechnutým aj s handrou pod nohy, so zlomenou kľučkou, rozbitým kvetináčom, dierou v paprndeklových dverách. Nadávajme, hromžime, kričme, vypustime paru, lebo ak to neurobíme, ublížime nielen sebe, ale aj tomu, komu je náš hnev určený.
Z dlhodobo potlačovaného hnevu, bezmocnosti a trápenia sú len choroby. Preto, aj keď sa to nepatrí, nadávam horšie ako kočiš. Rakovinu som už raz mala – dovtedy som bola vždy slušná, úctivá, poslušná – iba tlejúca. Keby som vtedy zahorela, bolo by lepšie. Ale ja som spráchnivela. A už bolo neskoro. Aj keď, vďakabohu, nie natoľko, aby mi zvonil umieračik.
Hnevu a umlčovania svojho „ja“ sa treba zbaviť. Čo myslíte, prečo naši starí otcovia radšej rúbali drevo na kláte, než šli za ušomranou ženskou, ktorej dymil sporák, keď chcela variť polievku? A prečo staré mamy s takou chuťou plieskali plátno na slnku, keď ho bielili? Žeby si trénovali úder remeňom na zadok neposlušného decka? Aj oni, naši predkovia, sa hnevali, ale oni svoj hnev vybili v práci, v lopote. Je pravdou, že sa aj pobili, ba niekedy až zabili… ale… zdá sa mi, ako keby toho hnevu i zabití bolo kedysi menej ako dnes.
Minule mi jedna dievčina povedala, že na bojové umenie chodí preto, aby zo seba dostala všetku zúrivosť a napätie, až ju ide roztrhnúť od zlosti a nervozity. To je v poriadku, radšej nech si meria sily i techniku so seberovným či trénerom ako s niekým, kto je v bitke ľavý. Potom mi ale istý známy rozprával, že má kolegu, ktorý chodí každý týždeň aj s partiou na diskotéku. Nie tancovať. Ale vyprovokovať bitku. Potrebuje si udrieť. Je jedno do koho, len aby sa pobil. Potom šesť dní seká dobrotu a na siedmy opäť vyráža do baru aj s kumpánmi. Mal by sa ísť liečiť. Alebo sa dať na nejaký adrenalínový šport. Pretože aj hnev sa dá usmerniť. Rozumne.
A keď nerozumne, nech naň nedoplatia iní! Iba my sami. A naše rozbité taniere, šálky, kvetináče… Ale bacha! Mobily či tablety o zem netrieskajte. Tých je predsa len väčšia škoda! Rozpleštite niečo lacnejšie.
