Olympijský víťaz M. Tóth v Piešťanoch: Za úspechmi stojí tvrdá drina

Zlato z Ria je zadosťučinením

M. Tóth bol na nedávno skončenej olympiáde v brazílskom Riu medailovým želiezkom v ohni slovenskej výpravy. Víťazstvo si od neho sľubovalo veľa ľudí a slovenskému chodcovi sa to napokon podarilo, keď potvrdil svoju extratriedu, na 50-kilometrovej trati si dokráčal po vytúžené olympijské zlato. „Vyhrať olympiádu je najviac, čo môže človek dokázať. To, že som vyhral zlato, je pre mňa obrovské zadosťučinenie. Snaha, ktorú som vynaložil počas celej mojej kariéry, nevyšla nazmar,“ povedal M. Tóth a priblížil študentom aj to, aké pocity zažíval na trati: „Preteky v Riu boli neskutočné, čo sa týka atmosféry a podpory fanúšikov. Najmä na 45. kilometri nastal zlom, keď som skoro rezignoval a chcel som ubrániť najmä druhé miesto. Vtedy akoby som pocítil obrovský prílev energie od fanúšikov a uvedomil som si, že ešte môžem vyhrať. Zapojil som do toho srdce, išiel som cez bolesť. Keď som sa dva kilometre pred cieľom prehnal okolo vedúceho pretekára, bol to neskutočný pocit. Asi 500 metrov pred cieľovou páskou som sa už upokojil a uveril som, že zlato mi nikto nezoberie, a vychutnal som si pocit víťazstva. Cítil som obrovský pocit úľavy. Bol na mňa vyvíjaný obrovský tlak, všetci očakávali medailu a som rád, že som ju dokázal získať. Po príchode do cieľa som ani nemal čas vnímať únavu, okamžite ma obľahli novinári a asi hodinu som dával rozhovory. Keď toto všetko skončilo, konečne som si mohol vydýchnuť, pretože únava bola naozaj obrovská.“

Najskôr chcel byť hokejovým brankárom

Málokto možno vedel, že úspešný športovec sa odmalička nevenoval prioritne chôdzi. V ranom veku si postupne vyskúšal viaceré športy či atletické disciplíny, až sa napokon dostal k chôdzi, ktorá spočiatku nebola príliš atraktívna, ale M. Tóthovi učarovala. „V mladosti som navštevoval základnú školu so zameraním na atletiku. Od šprintov, hodov, vrhov, skokov som sa dostal k chôdzi. Doma ma k tomu príliš neviedli, spočiatku som chcel byť hokejový brankár. Môj atletický tréner Mečiar mi však vštepil lásku k atletike a najmä k chôdzi,“ zaspomínal si M. Tóth.

Už dlho je centrom slovenskej atletiky Banská Bystrica, kde je vďaka Vojenskému športovému centru Dukla združených viacero športov, atletiku nevynímajúc. Práve na Štiavničkách sa začala aj kariéra M. Tótha:
„Už ako starší žiak som sníval, že budem profesionálny športovec v Dukle Banská Bystrica, kde bola väčšina úspešných chodcov. Som rád, že som sa do klubu tak skoro dostal, už ako 20-ročný. Absolvoval som základnú vojenskú službu a stal som sa profesionálnym športovcom.“

Úspechy prichádzali krok za krokom

Za úspechmi olympijského víťaza i majstra sveta stojí tvrdá drina. Ako všetci úspešní športovci ani on nedostal nič zadarmo a musel si všetko poctivou prácou vydrieť. Práve M. Tóth je prototypom skromného športovca, ktorý svojej kariére obetoval maximum, nevzdával sa a vždy si išiel za svojím. „Moje úspechy prichádzali krok za krokom. Nebolo to tak, že prišiel zrazu veľký talent a začal všetko vyhrávať. V začiatkoch by mi ani vo sne nenapadlo, že budem majstrom Slovenska. Nakoniec sa mi podarilo získať majstrovský titul v žiakoch, potom som reprezentoval na medzištátnych podujatiach, na majstrovstvách sveta do 17 rokov som skončil ôsmy. Prichádzali ďalšie medzinárodné podujatia i ďalšie zlepšenia, osobné rekordy, neskôr šieste miesto na majstrovstvách Európy do 23 rokov. To bol pre mňa impulz – dostal som sa do širšej európskej špičky. Vtedy som zistil, že mám nato byť medzi svetovou elitou. Prišiel Svetový pohár v Mexiku, ktorý som vyhral, a vtedy som pochopil, že môžem vyhrať olympiádu alebo majstrovstvá sveta,“ uviedol chodec.

Dôležitým faktorom v kariére bolo aj to, že začal spoluprácu s trénerom Matejom Spišiakom, ktorý sa veľkou mierou pričinil o posledné výrazné úspechy M. Tótha. „Zmenil som trénera, začal som spolupracovať s M. Spišiakom, mojím kamarátom z Nitry. Spoločne sme nastolili dennodennú tvrdú prácu a zameriavali sme sa hlavne na dolaďovanie detailov, ktoré rozhodujú,“ pochvaľuje si spoluprácu so svojím trénerom.

Cieľom je obhajoba zlata na MS i OH

Hoci má M. Tóth 33 rokov, na koniec kariéry rozhodne nemyslí a chce ešte dosiahnuť ďalšie úspechy. Podľa jeho slov bude všetko závisieť od zdravotného stavu, no motivácia do tvrdej práce mu rozhodne nechýba: „Chcel by som absolvovať ešte jednu olympiádu v Tokiu. Je to ďaleko, ale už pomaličky začínam s prípravou. Mal som problémy so zranením holennej šľachy, sám neviem, či budem schopný dostať sa do takej vrcholnej formy. Musím rešpektovať znaky organizmu. Viem, že ak budem výborne pripravený, môžem bojovať o medaily. Nechcem to však robiť silou mocou. Najbližšie, na budúci rok, ma čakajú majstrovstvá sveta v Londýne na trati, ktorú považujem za najkrajšiu, pretože pred Buckinghamským palácom som už preteky absolvoval. Rád by som tam obhájil zlatú medailu. V roku 2018 bude európsky šampionát v Berlíne, o rok majstrovstvá sveta v katarskej Dohe a potom olympijské hry v Tokiu 2020. To sú ciele, kam smeruje moja koncentrácia.“

Odlúčenie od rodiny daňou za úspechy

Rodák z Nitry aktuálne žije s manželkou a dvomi deťmi v Banskej Bystrici a vždy sa najradšej vracia domov k svojej rodine, na ktorú pre kariéru profesionálneho atléta veľa času počas sezóny nemá: „Precestoval som celý svet, ale ako sa hovorí, doma je najlepšie. V mojej rodine mám skvelé zázemie. Šport a úspechy beriem ako prostriedok ku šťastiu a veľkú zásluhu na úspechoch má moja rodina. Sú veľmi tolerantní. Z desiatich týždňov som päť dní doma, takže si ma deti príliš neužijú. Rodina je pre mňa veľmi dôležitá a teším sa, keď sa po kariére budem venovať manželke a deťom. Cestovanie a odlúčenie od rodiny je náročné, deti sú nešťastné, keď odchádzam, ale taký je život profesionálneho športovca.“

Treba si veriť a tvrdo pracovať

Počas kariéry sa M. Tóth nikdy nevzdával. Nie vždy mal úspechy, prešiel si krízami, no vždy si išiel tvrdo za svojím, navyše ho k úspechom hnala láska k chôdzi, ktorá ho drží dodnes. „Vždy som robil šport s láskou a radosťou. Nikdy to pre mňa nebola žiadna obeta. Živí ma, prinášam ľuďom okolo seba radosť a môžem povedať – mám šťastie, že robím v živote to, čo ma baví,“ skonštatoval atlét.

Napriek titulu majstra Európy, sveta i zlatej olympijskej medaile je M. Tóth skromný a ani tieto úspechy ho nezmenili, stále ostáva nohami pevne na zemi. „Snažím sa byť takým ako predtým a verím, že ďalšie úspechy prídu. Poctivo si robím svoju robotu, ostávam pracovitý a stále ma poháňa motivácia robiť to, čo ma baví. Verím, že ešte nejaké úspechy prídu,“ povedal úspešný slovenský športovec a študentom piešťanského gymnázia i ďalším mladým ľuďom odkázal nasledovné: „Aj obyčajný človek ako ja môže byť úspešný. Za všetkým však stojí tvrdá drina, bez ktorej to nejde. Treba si veriť, nikdy sa nevzdávať a ozaj tvrdo pracovať. Platí to nielen v športe, ale v každej sfére. Nikdy nie je nič zadarmo a všetko si treba poctivo vydrieť. Či už budete úspešný športovec, lekár, alebo človek v hocakej inej profesii.“

Dočítate sa v Piešťanskom týždni číslo 50, ktoré je v predaji od 13. decembra.