Ani defekty neodradili M. Tupého dokončiť triatlon v Dubline
Cyklisti z CK Piešťany nedávno uzavreli svoju úspešnú sezónu. Jeden z najlepších veteránskych cyklistov v klube Milan Tupý si ešte zaspomínal na august, keď sa v írskom Dubline zúčastnil triatlonových pretekov svetového pohára Ironman 70.3. Štafeta, v ktorej súťažila aj jeho dcéra Monika, napokon skončila na celkovom desiatom mieste, no priebeh pretekov priniesol množstvo zaujímavých zážitkov.
M. Tupý je skúsený cyklista a pravidelne sa zúčastňuje masters pretekov doma i v zahraničí. Vo svojej vekovej kategórii je dokonca niekoľkonásobným majstrom Slovenska, no v triatlone to preňho bola premiéra. Ako sa vlastne zrodil nápad zúčastniť sa pretekov prestížnej triatlonovej série Ironman 70.3? „Niekedy v marci mi zavolala dcéra, ktorá žije už dlhšiu dobu v Írsku, že by sme sa mohli pretekov zúčastniť v súťaži družstiev. Najprv som to považoval za vtip, pretože na ironmanovi som nikdy neštartoval. Ten dublinský predstavoval 1900 metrov plávania v mori, mimochodom teplota vody sa rovnala teplote studenej vody vo vodovodnom kohútiku, 56 míľ na bicykli, čo je asi 90 kilometrov, a 21 kilometrov behu. Nakoniec som sa nechal zlomiť a súhlasil som. Je pravdou, že približne dva týždne pred odletom som pomerne tvrdo trénoval na časovkárskom bicykli Piešťany-Trenčín a späť skoro každý deň. Prvý tréning v Írsku bol, ako inak, v daždi. Jazdí sa tam po ľavej strane a ja prakticky na prvej križovatke som vletel do protismeru. Podobne i na okružnej križovatke. Ale zvykol som si,“ prezradil nám M. Tupý.
Preteky mu priniesli viac zážitkov, aj úsmevných, ktoré predtým nečakal. „Deň pred pretekmi sa uskutočnila registrácia a bicykel ostal v stráženom depe. Mimochodom, bolo tam okolo 2700 časovkárskych špeciálov. Zastavil sa pri mne jeden z pretekárov a opýtal sa ma, čo spravím, keď dostanem defekt, lebo som nemal so sebou nič náhradné. Ja som u nás počas 15-ročnej kariéry dostal na pretekoch iba jeden defekt, tak prečo by to malo byť inak. Ale pre istotu som si kúpil tlakovú nádobku s penou na zalepenie duše, keby niečo,“ povedal piešťanský cyklista.
Trojčlenné družstvo, v ktorom M. Tupý štartoval, bolo „medzinárodné“. Okrem neho bol členom štafety Ír Donaka McGeever, ktorý absolvoval plaveckú časť, a dcéra M. Tupého Monika, tá končila triatlon bežeckou časťou. V štartovej listine boli Milan a Monika Tupí jediní Slováci. „Preteky sa začali ráno o siedmej hodine plávaním v Dun Laoghaire, čo je okrajová časť Dublinu. Prví do vody išli profesionáli, potom ostatní. Keď vyšiel z vody Donaka McGeever, dal mi čip a začala sa neuveriteľná časovka. Okruh bol uzatvorený len pre pretekárov a rozhodcov na motocykloch. Bol veľký zážitok ísť na bicykli okolo prístavu, okolo rieky Lifey cez trojprúdové cesty v strede Dublinu, okolo fabriky na výrobu Guinnessu,“ popisoval začiatok pretekov M. Tupý.
Toho na trati postihli aj technické problémy, ktoré za svoju dlhoročnú cyklistickú kariéru nezažil. „Na 50. kilometri som zistil, že mám prázdne predné koleso. Použil som penu, ale bol som zababraný po uši a koleso stále prázdne. Po nejakom čase sa pri mne zastavil jeden Ír, vytiahol novú dušu a tlakovú bombičku. Žiaľ, ja som mal špeciálne časovkárske koleso a nešlo dofúkať. Zo zúfalstva som pokračoval v jazde na prázdnom kolese. Išiel som asi 10-15 kilometrov, ale poškodil som si pritom plášť. Keď sa už naozaj nedalo ísť, zastavil som pri takom farmárskom dome. Lámanou angličtinou som ich požiadal, či nemajú náhradnú dušu. Začali behať a naozaj doniesli dve duše s dlhým ventilkom a hustilku. Nahodili sme jednu dušu, a keď začali fúkať, zrazu prásk a duša praskla. Poškodený plášť mal diery naboku, a preto ten ďalší defekt. Nahodili sme poslednú dušu, dieru sme zaplnili záplatou, jemne dofúkali, poďakoval som sa im a išiel. Stále pršalo. V jednej dedinke asi 20 kilometrov od Dublinu som vletel do kanála. Ďalší defekt na predné koleso s poriadnym pádom na nie celkom zahojené rameno a bok. Sanitka, vyšetrenie, ale ja som bol plný adrenalínu, nič ma nebolelo, len som chcel dôjsť do cieľa. Pri krajnici stál jeden divák na cestnom bicykli. Požiadal som ho, aby mi požičal koleso, vyťukal som mu moje telefónne číslo do jeho mobilu, aby som mu ho po pretekoch mohol vrátiť. Napodiv súhlasil a ja som došiel do cieľa. Dcéra Monika prebrala čip a skončili sme na desiatom mieste. Všetci, ktorí dokončili, dostali krásne medaily a tričko, to mi bude pripomínať môjho prvého ironmana. Tá čistá írska duša sa už neozvala a ja som odletel domov s jeho kolesom a on má moje časovkárske. Možno sa uvidíme o rok,“ zakončil svoje rozprávanie o divokom priebehu pretekov M. Tupý.
