Alexandra Mathiasová: Ako sa z mesta dedinka stáva
Deň za dňom pomaly plynie a Piešťany kúsok po kúsku prichádzajú o všetku krásu a výnimočnosť, ktorú kedy medzi mestami mali. Časy slávy sú dávno preč, skvosty v podobe stavieb chátrajú, vybavením spomedzi priemeru nevytŕčame.
Stále viac a viac ľudí z môjho okolia, priateľov, rovesníkov, členov rodiny odchádza za prácou do väčších miest či zahraničných metropol. Väčšina z nich si prácu v kúpeľnom meste vyskúšala na vlastnej koži, k rodisku sa predsa viažu spomienky i kontakty a mnohí ho ťažko opúšťajú. Nemajú však na výber. Povedzme si otvorene, naše malebné Piešťany sú skutočne drahé na to, aby v nich človek dokázal žiť pekný, plnohodnotný život. Najmä ak sa voľné pracovné príležitosti obmedzujú len na ponuku brigád, skrátených pracovných úväzkov, prípadne zamestnania v obchodných reťazcoch za 500 eur, v lepšom prípade čistej mzdy. Generácia vstupujúca do produktívneho veku sa snaží rozšíriť si vzdelanie na vysokej škole, študenti spoznajú ľudí, čo poznajú ľudí a po prvej dobre platenej pracovnej ponuke je jasné, že k žitiu v Piešťanoch sa tak skoro nevrátia.
Niet sa čo čudovať. Ľudia, ktorým vďačíme za život, generácia súčasných seniorov, síce horko-ťažko prežíva z almužny s krycím názvom dôchodok, no majú jednu veľkú istotu – strechu nad hlavou. Predstavte si však, že máte plus-mínus 25 rokov, ste radi, že máte prácu a zarábate ňou 500 eur a chcete sa osamostatniť. Vziať si hypotéku na predražený byt v Piešťanoch a žiť 30 rokov, ako sa ľudovo vraví, „z ruky do huby“, to si dnes každý dvakrát premyslí. Dotovať podnájom je rovnaké, ako vyhadzovať prípadnému potomstvu šance na dedičstvo von z okna. Ak nepatríte medzi tých málo percent, ktorým sa podarí nájsť slušne platené zamestnanie v tomto krásnom kúpeľnom meste, nič iné ako vziať nohy na plecia vám neostane.
Prajem si, aby sa všetko obrátilo opačným smerom. Aby mesto našlo cestu k prosperite. Aby letisko zostalo tam, kde je, zamestnávalo tých ľudí, ktorých mesačnou mzdou drží ďalej od preplneného úradu práce. Aby sa na letisku naďalej konali festivaly, počas ktorých si mladí dospelí aspoň raz za čas môžu užiť koncerty obľúbených kapiel, na ktoré, bohužiaľ, za bežnej prevádzky v meste nemáme dostatočne veľký priestor. Prajem si, aby aj pracujúcu generáciu začalo podporovať vedenie mesta a nepripravovalo len populistické kroky k zvyšovaniu volebných preferencií u jednej skupiny obyvateľstva. Prajem si, aby sa moji priatelia mohli vrátiť a žiť tu podľa svojich predstáv. Prajem si tu tiež mať šancu pracovať a naďalej tvrdiť, že bývam v krásnom meste. A nie v opustenej „dedinke“, k čomu sa klesajúcou populačnou krivkou akosi nenápadne blížime.
