Folklórny súbor Máj oslavuje dvadsiate výročie

„V tom období to bola dosť veľká odvaha, pretože zakladať nový folklórny súbor bez priestorov na nácviky, bez finančného zabezpečenia, bez krojov a podobne, len s chcením je dosť málo. Aj keď predstavu, ako to má fungovať, aby to malo zmysel, sme spoločne s nimi mali,“ začal rozprávanie vedúci súboru J. Horňák. Nechali sa s manželkou „nahovoriť“ a oslovili vtedajšie vedenie gymnázia v Piešťanoch pod vedením riaditeľa Ivana Luknára. S veľkou podporou vtedajšej zástupkyne Zuzany Šandríkovej dospeli k spoločnej dohode. „V minulosti na gymnáziu pôsobil spevokol po názvom Máj a nový folklórny súbor mal byť pokračovateľom, aj keď s trochu iným zameraním. To je aj zároveň odpoveď pre tých, ktorí sa pýtajú, prečo sa voláme Máj,“ prezradil vedúci.

Všetci vtedajší členovia boli amatéri – študenti rôznych piešťanských škôl. „Pod manželkiným vedením speváckej zložky, už nebohého pána Juraja Mokrého, ktorý mal na starosti ľudovú hudbu, a mnou vedených tanečníkov sme to začali. Bolo nás okolo dvadsať a s novým elánom sme sa pustili do nácvikov,“ zaspomínal si J. Horňák.

Na prvý koncert sa vraj všetci veľmi tešili. „Začala sa plesová sezóna a my sme už mali nacvičený program. Pamätám si, že to bolo na jednom plese v reštaurácii Semafor.“ To, že súbor vôbec vznikol, považuje jeho vedúci za prvý úspech: „Sme vďační, že nás do založenia nového súboru takpovediac mladí ‘dotlačili‘.“

Precestovali svet

Za uplynulých 20 rokov folkloristi precestovali množstvo krajín, trikrát navštívili Poľsko, sedemkrát Česko, osemkrát Rakúsko, dvakrát Španielsko, dvakrát Turecko. Vystupovali však i v krajinách, ako je Brazília, Mexiko, Anglicko, Holandsko, Sardínia, Izrael, Francúzsko, Azorské ostrovy, Chorvátsko, Malta či Maďarsko. Začiatkom októbra pocestujú na medzinárodný folklórny festival do Indonézie na Bali.

Za vôbec najväčší úspech J. Horňák považuje účasť na medzinárodnom súťažnom festivale v Anglicku: „Získali sme dve prvé a dve tretie miesta a na domácej folklórnej scéne postup na celoštátnu súťaž choreografii a umiestnenie sa v bronzovom pásme.“ J. Horňáka tiež teší, že veľa členov po Máji pôsobilo a uplatnilo sa v mnohých iných súboroch. Občas svojho bývalého vedúceho prídu i navštíviť, i keď sa to deje sporadicky, stretnutia sú o to srdečnejšie.

J. Horňák nevie, koľko umeleckých duší mu prešlo rukami: „Osobne nemám rád štatistiky, pretože mnohé inštitúcie, a to nielen folklórne, akoby žili z toho, koľko kolóniek a akých v tabuľkách vyplnili. Namiesto toho, aby sa snažili o dobrý sponzorský zákon, a tým pomohli podnikateľom a živnostníkom podporiť kultúru ako takú, zaťažujú združenia nezmyselným vypĺňaním políčok.“

Svedkovia nečakaných situácií

Folkloristov súbor obohatil aj mnohými nezabudnuteľnými zážitkami. „Asi najväčší zážitok mám z festivalu v Brazílii, kde bolo osemnásť folklórnych súborov z celého sveta a v hľadisku každý večer okolo tritisíc ľudí počas troch týždňov. Neskutočné obecenstvo.“ Festival bol zároveň oslavou 500. výročia kresťanstva, ktoré priniesli Portugalci do Brazílie. „Možno tí skôr narodení si ešte zo škôl budú pamätať vojnu vo Vietname a veľmi známu fotografiu, ktorá obletela celý svet, kde pred americkými vojakmi s napalmom utekajú nahé vietnamské deti. To malé dievčatko v popredí na fotografii už pracovalo v UNESCO a ako dospelá dáma otvárala tento festival. V pozadí na projekcii bežal záber z ‘akcie‘, no už nie ako fotka, ale filmový dokument. Pre mňa osobne to bolo veľmi silne emotívne,“ zamyslel sa vedúci súboru.

Zažili spolu i mnoho zábavy. Na jednom z mnohých vystúpení v Istanbule sa počas vystúpenia piešťanských folkloristov ozval z minaretu muezín, služobník mešity, ktorý zvoláva moslimov na bohoslužbu. „V tom momente dobehol javiskový zvukár a vypol nám všetky mikrofóny. Naši členovia ostali bezradní, pretože nás nikto o takom niečom neinformoval. Tanečníci mi naznačovali z javiska, že nevedia, čo sa deje. Upokojil som ich, že keď to skončí, začnú odznova. A to sa aj stalo. Začali sme od začiatku a dokončili v pohode, ako by sa nič nedialo,“ zaspomínal si vedúci súboru.

Sprevádza ich láska

Ak by vraj o súbore napísali knihu, prekonala by i Harryho Pottera. Mnohí členovia súboru prežili s folklórom aj prvé ľúbostné zážitky, k jednému súborovému manželstvu pravdepodobne ešte dve pribudnú. „Nech im to dlho vydrží, a keď sa budú hádať, tak, dúfam, len o súbore,“ poprial im vedúci.

S láskou o svojich zverencoch rozpráva aj vedúci J. Horňák: „Pre mňa a moju rodinu je to krásnych dvadsať rokov života medzi mladými, inteligentnými a folklóruchtivými ľuďmi. Nie po všetky dni počas dlhých rokov svietilo slnko, ale nakoniec vždy vyšlo, a to bolo a je podstatné.“

Na týchto mladých ľuďoch si tiež váži vlastnosť, ktorá je v tejto podľa neho prekomercionalizovanej dobe dosť nevídaná: „Všetci to od založenia súboru až doteraz robili a robia bez nároku na nejakú finančnú odmenu, vrátane vedenia súboru. Za to im patrí moje poďakovanie, pretože ak by sa to začalo uberať iným smerom, nemali by sme to, čo máme, a nevideli by sme toľko sveta. Nehovoriac o tom, že veľakrát museli ponoriť ruku hlbšie do kapsy aj rodičia, aby sa nám podarili mnohé krásne zájazdy.“

Každý člen súboru je vraj svojím spôsobom osobnosť. Podľa J. Horňák každý, kto chce na javisku niečo dokázať, musí byť trochu exhibicionista. Členovia súboru však sú i niečím výnimoční. „Doteraz sme mali šťastie na skromných ľudí. Pritom majú byť na čo hrdí.“ Pred rokmi by im spolu s manželkou vraj mohli byť za rodičov, teraz už za starých rodičov. Vzťahy budovali postupne a nie vždy pomáhalo len láskavé slovo, pretože demokracia neznamená anarchia. „Výsledok nakoniec stojí zato. Máme k členom súboru veľmi priateľský vzťah, skoro až rodičovský.“

Dvadsať chutí vzdať to i začať odznova

V bývalom režime mnohých motivovala k účinkovaniu v súbore aj možnosť cestovať. V dnešnej dobe Schengenu a Európskej únie sa už zájazdom do zahraničia lákať nedá, takže byť členom súboru vraj znamená mať zodpovednosť jeden voči druhému a navzájom voči kolektívu, v ktorom sú mladí dobrovoľne. Nie vždy sa to aj darí, no manželia sa ich k tomu snažia viesť.

Aj J. Horňák mal vraj počas dvadsiatich rokov dvadsať chutí skončiť a začať odznova. „Povinnosťou vedúceho je zabezpečovať bezproblémovú činnosť súboru. To znamená, mať kde nacvičovať, čo máme vďaka Gymnáziu Pierra de Coubertina. Potom postaviť choreografie, dať urobiť hudobné úpravy, dať ušiť kroje, veď v teplákoch nebudeme vystupovať. Zháňať vystúpenia, zájazdy, medzitým chodiť do práce, na nácviky, starať sa o vlastnú rodinu. Aj keď ste z toho všetkého niekedy veľmi unavení, zrazu sa niečo stane a na to všetko, únavu či zlosť k prístupu ostatných, zabudnete a začínate znova. Práve preto, že veríte v dobro tých, ktorí to chcú robiť seriózne, bez stresov, a hlavne pre zachovanie a rozvíjanie toho krásneho, čo nám naše korene ponúkajú.“

V súčasnosti je v tanečnej, speváckej a hudobnej zložke FS Máj 35 členov. V repertoári majú piesne, tance i vstupy ľudovej hudby z Myjavska, Terchovej, Horehronia, Liptova, Zemplína i Šariša.

Dočítate sa v Piešťanskom týždni číslo 38, ktoré je v predaji od 20. septembra.