Viera Dusíková: Skúsme iba obyčajne žiť
Keď mi môj známy písal správu, či nepoznám na „áre“ niekoho, kto mu poskytne istú informáciu, pokrútila som hlavou. Ak by som aj mala, bolo to v čase, keď by mi telefón nezdvihol ani sám primár. Netušila som, o čo môjmu známemu ide. Vypytovať sa nebolo vhodné.
Až keď sa mi v piatok do telefónu ozval plač ďalšej známej, že v ten deň zomrela Mirka Gajdošíková, zamrazilo ma. Tým, že sa doma motám okolo chorej maminy, netušila som, že to bola práve Mirka, čo ležala niekoľko dní na „áre“. Ako mi to mohlo napadnúť, keď ešte v nedeľu mi poslala e-mail, v ktorom priložila upútavky na knihy týždňa. Zaskočilo ma to, dostala som kopanec, aký mi už dávno nik neuštedril. Veď moji kolegovia len pred dvomi týždňami robili s Mirkou anketu na pálčivú tému v Piešťanoch. Stála na ich tepne – veď jej kníhkupectvo Centrum knihy sídli v priestoroch bývalého Mliečneho baru, teda v samom srdci pešej zóny. Párkrát som tam zháňala nezohnateľné publikácie, párkrát som bola na besede. Ba zašla som za Mirkou aj vtedy, keď vonku popršalo a lavičky okolo boli mokré, keď som si na jednu z nich chcela sadnúť a zjesť zmrzlinu. Pohotová Mirka mi požičala handričku. Inokedy zasa prišla za nami do Cezara, lebo sme sa lúčili so slobodou spoločnej kamarátky. Poobjímala sa s nami, prijala čašu vína, zapálila si cigaretku a spoločne s nami si užívala atmosféru i dobrú energiu. Inokedy som ju stretla na besede s Dušanom
Dušekom či Danielom Hevierom v knižnici. Sedela pri stolíku a len čo sa beseda skončila, ponúkala knižné tituly aj s podpisom autorov záujemcom. Tichá, milá, usmievavá, zdanlivo bezproblémová. Taká sa mi videla už od strednej školy, pretože s Mirkou sme drali školské lavice na Námestí slobody. Vyzerala – a to jej nechcem lichotiť – minimálne o desať rokov mladšia. Vždy dokonale upravená, na vysokých „štekloch“. Až v piatok som sa nechtiac dozvedela, akou kľukatou, zložitou a ťažkou cestou sa v živote uberala. Pripadala mi vždy taká bezstarostná…
Naši starí otcovia boli múdri. Poznali množstvo prísloví i porekadiel. Jedno z nich hovorí: „Nepoznáš dňa ani hodiny.“ Milá Mirka, si už tam. My zatiaľ tu. Mnohí rovnako starí ako ty, iní starší či mladší. Tvoja smrť bola taká náhla, že núti k zamysleniu. Načo sa toľko vadíme a protirečíme? Načo plytváme energiu na ľudí, ktorí si to nezaslúžia? Skúsme iba obyčajne žiť. V mieri, v láske, v porozumení, v súznení. Aj keď sme zlí, nadutí, márnomyseľní, pyšní, neverní, pokryteckí, zaujatí, tvrdí, klebetní, prefetovaní, zdrogovaní, nenapraviteľní. Niečo dobré sa v nás musí nachádzať. Len to treba objaviť. Urobme to skôr, než to dobré budú musieť hľadať kňazi počas smútočnej reči o nás. To už bude neskoro!
