Viera Dusíková: Spomienky na dobré autá nehrdzavejú

Pri favoritke mi ostalo clivo, pretože som si spomenula na našu staručkú bielu stovečku, moje prvé auto. Získala som ho od kamarátky výmenou za starého pioniera zapadaného prachom na našej povale. Pionier si chcel opraviť jej manžel a pripomenúť si časy, keď sa ako chalan preháňal po roliach. Ja som auto potrebovala k bežnému životu. Postupne, tak ako ja, aj ono starlo. Každý šrám, ktorý mu pribudol na kapote, bol ako vráska na mojej tvári. Jedna od smiechu, druhá od starostí. Nabúrala som s ním do plota kovovýroby, moje autíčko si nevšímalo vyššie obrubníky či stĺpiky. Pod Ahojom ma štyria lyžiari zdvíhali aj s autom, aby ma posunuli, lebo som na ľade a snehu zaparkovala tak, že som nevedela vyjsť z auta.

Škodovku som nezamykala, načo? Aj tak zámky nefungovali. No vedela som ju naštartovať i v treskúcom mraze po tom, čo som si cez oblok detskej izby prehodila do auta malý elektrický ohrievač. Mala krásny zvuk motora a hoci v prehrdzavenej podlahe na mieste spolujazdca zívala diera ako päsť, stačil malý koberček a všetko fungovalo. Na svoje autíčko som bola patrične hrdá. Aj v okamihu, keď do neho cez dieru počas parkovania na Valovej ulici vbehla maškrtná fretka, čo utiekla majiteľom z priľahlého domu. Asi zacítila mäso od Vargu odložené na zadnej sedačke v igelitke, bola hladná. Keď som naštartovala a po aute mi začalo niečo bláznivo behať, deti i ja sme skoro zinfarktovali.

Našťastie, prežili sme. Aj horšie veci. A naša škodovienka raz odišla do plechového neba. Videla sa mi byť krásna. Aj vtedy, keď ma raz počas návštevy vo Vrbovom vyzval prezident Schuster, aby som sa neokúňala a pripila si spolu s vtedajšími poslancami a primátorom Ivanom Borovským drienkovicou na slávu Vrbového. Schuster ku mne pristúpil, nalial mi a nahlas hlesol: „Len kvapku ochutnajte, pani redaktorka. Ak ste autom, zaradím vás do prezidentského konvoja, aby vás polícia nečapla.“ Vrbovčania, ktorí ma poznali, vybuchli smiechom a mne sa tiež kotúľali slzy smiechu. Drienkovicu som okoštovala. Alebo ani nie? Veď je to už jedno. Bolo to tak strašne dávno, že na tom nezáleží. Iba tá škodovka, tej je večná škoda!