Dcéra Ľ. Wintera zahynula v koncentračnom tábore, mala len 38 rokov

► Ako váš otec Andrej Schulz a ostatní príbuzní vnímali jej zmiznutie a ako vy, ktorá ste už svoju babičku nepoznali?
Celá naša rodina veľmi trpela a dodnes je zasiahnutá strašným osudom mojej starej mamy Márie. Jej dve deti, dcéra Agnes a Andrej, môj otec, sa celý život so stratou matky nedokázali vyrovnať. Boli tak hlboko traumatizovaní, že sa táto tragická udalosť tiahne celou históriou našej rodiny ako červená niť. Môj otec veľmi veľa a často spomínal na ich krásne detstvo, na láskavú a dobrú mamičku. Dobré časy sa navždy skončili 5. januára 1945. Vtedy ju odvliekli od rodiny. Bol to ohromný zásah do života oboch detí. Túto traumu v dospelosti rozprávaním preniesli aj na nás, na svoje deti.

► Vraj sa ani poriadne nevedelo, kde Mária skonala…
Jej otec Ľudovít Winter dal svoju milovanú dcéru po vojne opakovane hľadať cez Červený kríž a iné organizácie. Nik nevedel povedať, kde ostala a čo sa s ňou stalo. Neistota a skutočnosť, že nemala ani hrob, veľmi trápili celú rodinu. Preto dal jej otec vyryť do pomníka jej meno a pod ním stojí veta, že zahynula v cudzej zemi, ďaleko od domova. Môj otec sa až šesťdesiat rokov po jej smrti dozvedel, že zahynula v tábore Bergen Belsen.

► Aký bol osud rodiny po vojne?
Moja mama Alžbeta Schulzová, ktorá v týchto dňoch oslávila deväťdesiate narodeniny, zažila počas vyše päťdesiatročného manželstva s mojím otcom časy, keď bola Winterovská rodina v Piešťanoch zavrhnutá. Najväčšia neprávosť bolo vyvlastnenie majetku najskôr Slovenským štátom, potom fašistami a nakoniec komunistami. Môj otec so sestrou stratili domov, keďže režimy vyvlastnili aj ich rodný dom Zelený strom, v ktorom žili. Preto odišli do Bratislavy, kde ostali študovať a pracovať. Náš ópinko, ako sme Ľudovíta Wintera familiárne volali, dostal od komunistov dvestokorunový dôchodok. Mal vyše deväťdesiat, keď ešte prihrbený s káričkou zbieral drevo, aby si zakúril a ohrial sa. Keby ho vtedy jeho dve deti, ktoré sa pred fašistami zachránili útekom do Ameriky a Austrálie, nepodporovali, nemal by ani na chlieb. Zomrel v piešťanskej nemocnici. Chudobný a zabudnutý. Tá krivda postihla svojím spôsobom aj mňa. V papieroch som mala za komunistických čias uvedené, že som pravnučkou kapitalistu a vykorisťovateľa.

► Ako ste sa cítili v Piešťanoch?
Cítim sa tu príjemne a na každom kroku spomínam na otca. Môj otec sem chodieval veľmi rád. Až do smrti zostal dušou Piešťancom. Nesmel však nikomu prezradiť svoj pôvod. Keďže sa volal Schulz, ľudí nenapadlo spájať ho s Winterovcami. Keď tak nad tým uvažujem, poslednou krivdou, ktorú spáchali na našej rodine po prevrate, čiže po novembrovej nežnej revolúcii v roku 1989, bolo to, že nám v rámci reštitúcie nevrátili vyvlastnený majetok.

► Zrejme nemáte veľa pozitívnych dôvodov chodiť do Piešťan. Ak sem zavítate, kam vedú vaše kroky?
Žijem a pracujem už šestnásť rokov v Nemecku. Na Slovensko chodievam dva-trikrát ročne, vždy do Bratislavy, aby som navštívila, žiaľ, dnes už len svoju mamu. Otec mi v roku 2012 zomrel. Do Piešťan nechodím často. Keď ich navštívim, vždy si sadnem na lavičku pred Zeleným stromom a spomínam na krásne výlety s rodičmi. Potom sa prejdem po parku a obdivujem rybičky a kvety Victorie Regie. Nakoniec si dám kávu v Thermii a spomínam na návštevy Jána Wintera, najstaršieho syna Ľudovíta, ktorý žil v USA a ktorý každoročne prichádzal do Piešťan. Vždy sme sa s ním stretli v Thermii. V závere zájdem vždy na cintorín a zapálim sviečky pri rodinnej hrobke.

► Winterovci mali a ich potomkovia majú nepopierateľný šarm, múdrosť, láskavosť, ale aj obyčajnú ľudskosť. Čo z týchto vlastností si na predkoch najviac vážite?
Každý z našej rodiny mal iné pozitívne vlastnosti. Z rozprávania môjho otca viem, že Ľudovít bola veľmi vzdelaný, kultivovaný, múdry, usilovný, spravodlivý a disciplinovaný muž. Mal veľký rozhľad. Bol rodený manažér a vizionár. Jeho manželka Leonka, moja prababička, bola láskavá, múdra, obetavá a skvelá matka. Taká bola i jej dcéra Mária, moja stará mama. Nuž a čo sa týka môjho otca, ten bol vzdelaný, sčítaný, vždy duchaplný, a ako mnohí z rodiny mal dar reči i nadanie na cudzie jazyky.

► S kým zo širšej rodiny udržujete dobré vzťahy?
Odjakživa sme mali blízky vzťah s nebohou tetou Agnes, jej dcérou Katkou Frátrikovou a jej rodinou. Môj manžel a ja sme spolu s oboma rodičmi v roku 2011 zažili úžasne krásne historické stretnutie rodiny Winterovcov v Piešťanoch. Tu sme sa po prvýkrát osobne zoznámili s mnohými členmi rodu z Európy i Ameriky. Odvtedy mám blízky kontakt so sesternicou Catherine Ballo Broca a jej rodinou, ktorí žijú v Paríži. Výborne si rozumieme, spájajú nás mnohé spoločenské záujmy a, samozrejme, naše korene. Som v kontakte aj s americkou vetvou rodiny. S nimi som sa tiež zoznámila v Piešťanoch na uvedenom stretnutí.

► Váš prastarý otec Ľ. Winter žil skromne, hoci perzekvovaný, ostal pánom svojho života. Piešťanci si spomínajú, že bol skromný, aj vy ste podobne ako mnohí iní spomínali, že s káričkou zbieral raždie po parku či Červenej veži. Pritom vystaval kúpele – Františkove, Irmu, Thermiu, Kursalon, Ružový mlyn, jeho zásluhou Piešťany mali ako prvé z miest kanalizáciu, vybudované cesty i chodníky, osvetlenie a dokonalý kúpeľnícky systém. Myslel doslova na všetko. Myslíte si, že na seba pritom nezabúdal?
Z rozprávania rodičov viem, že pradedko bol zásadový, skromný a disciplinovaný človek. Miloval prácu a bol šťastný, keď boli pacienti aj zamestnanci kúpeľov spokojní. Vždy myslel najskôr na iných. Až potom si spomenul na seba. Vo voľnom čase bol rád s rodinou a zaoberal sa pritom stále novými nápadmi a myšlienkami, ako ešte viac zveľadiť kúpele. Aj vo vysokom veku bol plne informovaný a činorodý. Napriek niekoľkým režimom, ktoré ho zastihli, nikdy nezanevrel na Piešťany a Piešťancov. V tom vidím jeho veľký rozmer ľudskosti.

► Aká bola jeho dcéra Mária? Naozaj bola taká krásna ako je vyobrazená na fotkách? Akú mala povahu, čo rada robila?
Podľa toho, čo mi otec o nej rozprával, a dokumentujú to aj fotografie, bola naozaj veľmi pekná. Mala skôr tichú, zdržanlivú a jemnú povahu. Rada športovala, vedela výborne plávať, veď už v jej mladosti stálo v Piešťanoch kúpalisko Eva, ktoré dal postaviť Ľudovít Winter. Okrem toho vedela výborne lyžovať. S deťmi podnikala výlety do prírody.

► Kto po jej smrti vychovával Agnes a Andreja, vášho ocka? Bol to ich starý otec Ľ. Winter?
Áno. Po deportácii Márie sa jej otec ujal starostlivosti o svoje dve vnúčatá. Boli už takmer dospelé, takže vychovávať ich nemusel. Môj otec mal vtedy šestnásť rokov, Agnes bola o rok staršia. Ľudovít ich podporoval v štúdiu a neskôr aj pri hľadaní zamestnania. Aj keď boli obaja už dospelí, stál až do svojej smrti, teda do roku 1968, po boku svojich vnúčat ako ich mentor a poradca v životne dôležitých rozhodnutiach.

► Pred Zeleným stromom inštalujú jeden z pietnych kameňov Stolperstein. Pamiatka na obeť holokaustu bude na chodníku, vlastne pod pamätnou tabuľou Ľ. Wintera. Ľudia, čo tadiaľ prejdú, „zakopnú“ o tabuľku s menom vašej babičky. Čo by si pritom mali uvedomiť?
Pamätný kameň Stolperstein bude pripomínať, že v tom dome žila jedna z obetí holokaustu, moja stará mama Mária Schulzová. Symbolicky tým bude spojená so svojím rodným domom, rodinou, dnešnou dobou. Pamätný kameň má okoloidúcim pripomenúť jej meno a súčasne hrôzy druhej svetovej vojny. Aby sa už nikdy nezopakovali. Myslím si, že každá obeť holokaustu, každý človek, ktorý bol odvlečený a navždy zmizol, si zaslúži jeden Stolperstein ako symbol večnej spomienky.

► Boli ste osobne v koncentračnom tábore, kde vaša babička ako 38-ročná zahynula? Alebo ste na to nenašli dosť síl?
Minulý rok som spolu s manželom osobne navštívila koncentračný tábor Bergen Belsen, ktorý sa nachádza na severe Nemecka. Bol posledným, ktorý fašisti prevádzkovali v čase, keď už ostatné tábory oslobodili, respektíve sa k nim osloboditelia blížili. Do Bergen Belsenu sústreďovali v posledných dňoch vojny väzňov, ktorí boli ešte nažive. Známe sú pochody smrti. Vyhladovení ľudia kráčali v treskúcej zime stovky kilometrov peši z iných táborov práve na toto miesto. Podľa tých, čo to prežili, bol Bergen Belsen najhorší. Neboli v ňom žiadne plynové komory. Len strašný hlad a choroby. Väzni nedostali jesť ani piť a neskutočne trpeli. V tomto tábore už fašisti mŕtvych ani nepochovávali. Každý zostal ležať tam, kde naposledy vydýchol. A medzi nimi tí, čo ešte žili.

► Kedy a kto tábor oslobodil?
Tábor obsadili britskí vojaci 15. apríla 1945. Všetko, čo tam našli, nafilmovali. V dokumentačnom centre, ktoré sa dnes v Bergen Belsen nachádza, premietajú uvedený dokument. Snímky sú natoľko šokujúce, že film takmer nevydržíte pozerať dokonca. Okolo budovy dnešného dokumentačného centra sa nachádzal bývalý tábor. Baraky, ktoré tam vtedy stáli, boli po oslobodení spálené, nakoľko v objektoch vládol brušný týfus a iné infekčné choroby. Za budovou na veľkej lúke sú desiatky masových hrobov. Bez mien obetí. Denne tam prúdia návštevníci z celého sveta, ktorí hľadajú v knihách obetí svojich predkov, alebo sa prídu pokloniť k jednému z pamätníkov.

► Ako ste sa tam cítili vy?
Miesto je natoľko morbídne, že človek tam cíti len hrozný smútok a prázdnotu. Slovami sa to ani nedá opísať. Vtedy – v Bergen Belsen – som sa rozhodla, že nedovolím, aby moja nevinná stará mama Mária, ktorá tu musela hrozne trpieť a zomrieť, zostala zabudnutá. Preto som nadviazala kontakt s autorom projektu Stolpersteine, ako aj s občianskym združením Antikomplex.sk, ktoré ho na Slovensku podporuje. Veľkú podporu som našla aj u pracovníkov piešťanskej radnice. Všetkým srdečne ďakujem.

Dočítate sa v Pieštanskom týždni číslo 31, ktoré je v predaji od 2. augusta.