Viera Dusíková: Na kofolu so 101-ročným!
Postavila som sa na špičky, natiahla som krk a mrkla, stojac na lavičke, za plot kúpaliska Eva. Moji kamaráti volejbalisti si pinkali loptu na tráve, druhí sedeli na terase a popíjali kofolu. Aj voda v bazéne bola ako ona. Deckám to neprekážalo, špliechali, skákali, pišťali. „Študentka, vykašlite sa na kúpanie, podte se mnu do kantíny,“ poťahal ma za lem šiat riaditeľ elektrotechnickej školy Tibor Vadrna. Bola som tretiačka, po uši zamilovaná do jedného z volejbalistov. Ísť so starým profesorom na kofolu do kantíny sa mi nechcelo. Doteraz ľutujem, že som to krásne pozvanie môjho učiteľa deskriptívnej geometrie, začmudeného od fajky a Tarasa Buľbu, odmietla. O rok zomrel. Už nik ma tak originálne nepozval na kofolu.
Keď som v sobotu prichádzala do Krakovian do Starého šenku, aby som odfotila storočného Antona Pekarčíka, meškala som. Gitka Knapová by hlesla: „Klasika, Vieri, zase nestíhaš!“ Tentoraz som sa však zdržala v nemocnici pri lôžku najdrahšieho človeka – mojej mamičky. Ešte po ceste do Krakovian mi po smutnej návšteve plnej bolesti stekali slzy ako hrachy. Keby som mala na okuliaroch stierače, nestíhali by… „Musím sa zachovať profesionálne, majú tam oslavu, tak sa, prosím ťa, vzchop,“ hovorila som si v duchu. Podarilo sa mi to aj vďaka veselšej piesni z rádia.
Na nádvorí reštaurácie bolo veselo. Starý pán Jantek, tak po goralsky volala syna Antona jeho oravská mať, bol obkolesený rodinou. Dcéry ho vyfešákovali do najlepšieho obleku, starký vyzeral ako pán gróf. Žiaril ako slniečko, vyzeral o dvadsať rokov mladší.
Požiadala som o spoločnú fotku. Ukázalo sa, že je tu i ďalší oslávenec, jeho najmladší syn. Ten mal päťdesiatku a v dobrej náladičke komentoval fotenie. Potom kohosi napadlo posadiť Janteka na skúter. „Bude to, ako keby sedel na svojom Pionieri,“ žartovali synovia a pomohli otcovi vysadnúť. Bol šťastný ako blcha, ostatní ako tisíc bĺch. Smiali sa, fotili si ho, dedko im zamával a pózoval ako modelečka. Takéto okamihy sa neopakujú, treba ich zaznamenať. Nielen na fotografii, ale aj v pamäti. Najmenší Pekarčíkovci si raz spomenú na bielovlasého pradedka, ktorý ako storočný pózoval na motorke. Uvedomila som si, že Jantek nezostarol. Ostal chlapcom, čo naháňa ovce po oravských grúňoch. Možno práve v tom tkvie recept jeho dlhovekosti.
Symbolickou čašou pripíjam na jeho zdravie! O rok prídem za ním zase. Chcem, aby ma ľahučkým krokom sprevádzal po záhrade, ukázal mi na streche poštové holuby i miesto, kde mal predtým včely či odkiaľ si pri chodníčku trháva pažítku. Je pekné byť starým a zdravým. Želám mu, nech mu jeho goralský tuhý koreň vyživí ešte pár podobných chvíľ. Ak by ma o rok pozval tento pán na kofolu, kašlem na volejbalistu!
