M. Čekovský: Chcem sa vždy hrať kto sa hrá, väčšinou nie je zlý
Na pódiu sa objavila Snehulienka, za klávesy si sadol Marián Čekovský a deti v mestskej knižnici prestali vnímať čas i priestor. Obaja lídri najkrajšej slovenskej rozprávkovej hry, ktorá získala titul Zázračný oriešok, pripravili vo štvrtok 19. mája pre piešťanských školákov parádnu zábavu. M. Čekovský dokázal viac ako hodinu udržať pozornosť asi stovky neposedných detí. Hral, spieval, zabával sa, učil drobizg texty piesní, ktoré zložil.
Po ukončení predstavenia sme hudobníka a textára vyspovedali, ako sa vlastne dostal k tvorbe pre najmenších. „Už ako malé dieťa som počúval rozprávky v rozhlase. Čo mi najviac utkvelo? Predsa znelka,“ povedal M. Čekovský a zanôtil známu melódiu, ktorá vždy o 18.15 zvoláva deti k rozhlasovým prijímačom. „Od osemnástich rokov som pracoval v Slovenskom rozhlase. Dva roky som robil hudobného redaktora v Košiciach, takže som mal tú česť vidieť, ako sa nahrávajú rozprávky a tiež všeličo možné. Myslím si, že keď človek počúva rozhlas, bez obrazu, je nútený používať vlastnú fantáziu. Je to celé o fantázii. Ľuďom dávame priestor, aby si mohli predstaviť, ako môžu jednotlivé veci vyzerať. Potom je aj náš svet fantastický!“
Zázračný oriešok je fantastický
Podľa M. Čekovského i festival rozhlasových rozprávok je fantastický, lebo podporuje to, čo nás čaká a čo si budeme neskôr užívať. Čiže naše deti. Rozprávku Snehulienka vytvorili „dospeláci“ aj vďaka tomu, že si nenechali zobrať detstvo, jemnosť a citlivosť. „Ja som tiež rodič a viem si predstaviť, čo zažijem pri svojich dvoch väčších deťoch, keď povedia: ‘Tak čau a drž sa!‘ Som presvedčený, že to, čo si odnesú z môjho domu, bude spomienka napríklad na to, že som im púšťal pekné rozprávky. Aby si mohli fantáziu dotvárať nielen i-padom či tabletmi v ruke. Rozprávka je totiž jedinečná v tom, že si ju môžeme vymýšľať a dotvárať predstavami. Preto sa tak teším zo Snehulienky,“ uviedol M. Čekovský. Súčasné deti nazval diamantovými preto, lebo nenosia v sebe špeciálne vibrácie negativizmu či utiahnutia. „Sú otvorení, extrovertní, radi sa prejavujú. Myslím si, že sú naším zrkadlom a my sa v nich odrážame. To, čo som dal, sa mi vráti. A ďakujem Bohu, že mi to s nimi v piešťanskej knižnici dnes prešlo tak rýchlo. Lebo ja sa chcem vždy hrať. Keď sa človek hrá, väčšinou nie je zlý.“
Chvíľu rozmýšľal, keď hľadal odpoveď na otázku Piešťanského týždňa: „Dáme vám tri oriešky, čo by ste v nich chceli nájsť?“ S huncútskym úsmevom hlesol: „Ďakujem vám za darčeky, chcem foťák, auto a vilu. Ale teraz vážne. Asi by som si prial menej negativizmu, menej zloby a menej nešťastia. Ale to všetko závisí od nás, takže si to musíme nejak zadovážiť aj bez zázračných orieškov.“
Dcéry platia daň za popularitu
M. Čekovský má doma dve dcéry – šestnásť a dvanásťročnú. „Nie som pre nich taký atraktívny ako pre cudzie deti. Je to z dôvodu, že keď ideme po ulici, ľudia nás zastavujú, chcú sa so mnou rozprávať a ony obe sú nervózne, pretože ma nemajú iba pre seba. To je moja daň za popularitu.“
Obľúbený hudobník sa vyjadril i k sledovaniu televízie: „Myslím si, že ak televízia vychováva a poučuje a neurobí nám zo života niečo negatívne, ale pozitívne, je osožná a vítaná. Je na nás, čo si vyberieme a čomu budeme veriť. Skôr si ale myslím, že TV je veľká zbraň a my s ňou musíme rozumne zaobchádzať, aby naše deti neboli nútené napoludnie pozerať, ako niekto niekoho vraždí. Je to o tom, ako zredukovať televíziu, aby nebola škodlivá pre deti. Myslím si, že verejnoprávna STV1, STV2 sú výbornými adeptmi. Mám rád najmä dvojku a z rádií počúvam Devín. Nie preto, že chcem byť iný, ale preto, že ten silný prúd mediálnych šou ma veľmi nezaujíma.“
Zvíťazili Snehulienka a Cinka Panna
Hudbu v podaní M. Čekovského zažili aj hostia počas slávnostného vyhodnotenia deviateho ročníka festivalu rozprávkových hier – Zázračný oriešok. Najlepšími rozhlasovými rozprávkami na Slovensku sa tento rok stali Snehulienka a Panna z huslí zrodená o Cinka Panne. Rozhodli o tom dve festivalové poroty. Režisérka Tatiana Tadlánková vytvorila s autorom scénickej hudby M. Čekovským, dramaturgičkou Zuzanou Grenčárovou, zvukovým majstrom Petrom Danišom, ďalšími tvorcami a známymi hercami kúzelnú rozprávkovú hru s pesničkami na emotívny text Daniela Heviera. Z monologických rozprávok si detská i odborná porota zvolili rozprávočku na motív diela Legenda o Cinka Panne z pera Jozefa Lenharta. Víťazov deviateho ročníka festivalu vyhlásili vo štvrtok 19. mája vo Veľkej sále Kursalonu.
Dočítate sa v Pieštanskom týždni číslo 21, ktoré je v predaji od 24. mája.
