Tibor Hlobeň: Rozprávky majú čarovnú moc
„Dobrý ťažný kôň je na nezaplatenie,“ hovorieval kamarát starého otca už v benzínovej ére. „Nakladáš, nakladáš a stále ťahá,“ roztiahol do úsmevu preriedený chrup. Môj detský mozog pracoval na plné obrátky, ale nechápal. Na všetkých návodoch na použitie veľkými písmenami svietila maximálna nosnosť a aj ten „spartak“ odmietal „ťahať“, keď sa medzi vodiča a nás vnúčatá vtesnala korpulentná stará mama.
Nikdy som toho koníka nevidel, ale dedovmu priateľovi treba veriť, preto mi vo fantázii splýval s oným rozprávkovým, stojacim v stajni lakomca. Vysolil za neho nekresťanské peniaze v presvedčení, že zviera vyžije len vďaka čerstvému vzduchu. Znižoval mu preto dávky stravy, ale čo čert nechcel, úbohý párnokopytník otrčil kopytá tesne predtým, ako si definitívne odvykol od obroku.
Rozprávky majú čarovnú moc, keď dobrý rozprávač zazrie slzu v oku malého poslucháča, okamžite zaimprovizuje a zlo na dobré obráti. Ako onen dedov kamarát, keď videl, že svoje chválenkárstvo prepískol, poklepal ma po pleci a koňa zmenil na húpacieho, čo starý otec pridupľoval návštevou hračkárstva, odkiaľ som vychádzal v náručí s nádherným „grošovaným“ plyšákom. Stará mama zas pridala „anorektickému“ zvieraťu krídla a slzička uschla.
Život nemá čarovnú moc, bez sebavedomia, viery vo vlastné sily, hrdosti na povolanie, ale i protestu voči nespravodlivosti sa z ľudského pokolenia stáva stádo, bezmyšlienkovite kráčajúce na porážku. Plyšáky a krídla už predsa máme v podobe sociálnych balíčkov našej strany a vlády, že ich opäť zaplatíme my zo svojich daní alebo uberieme z prosperity budúcich generácií štyridsať percent z nás vôbec nezaujíma.
Prosperujúci štát sa vraj pozná podľa toho, že k platovo najvyšším kategóriám patria zdravotníci a učitelia. U nás to neplatí. Zdravotníctvo sa okrem lekárov a farmaceutov košickej skupiny bývalého predsedu parlamentu zvíja skoro v predsmrtnom kŕči, učitelia namiesto prípravy na ďalší vyučovací deň zháňajú druhé zamestnanie, aby vydržali od výplaty k výplate, a keď sa časť z nich vzbúri, zafunguje marketingová mašinéria slovenskej demokracie „karpatského typu“ a protestujúcich sa snaží rozdeliť. Ono to nakoniec ani netreba, gro sa samo vyautuje poznámkami na spôsob: „Tým v Bratislave sa to dobre hovorí, my sme sa cez sviatky vyhádzali z peňazí, a keď nenastúpime do roboty, z čoho zaplatíme pôžičky, hypotéky…“
Škoda, že nežijeme v rozprávke. Nahých kráľov by v politike i bežnom živote behalo podstatne menej, pretože vždy by sa našiel niekto, kto na nich ukáže prstom a na plné ústa odhalí pravdu, Kazisvět (neviem ktorý), z boží vůle král, by vždy vyšiel na posmech svojho ľudu…
