Alexandra Mathiasová: Klobúk dole!
A už sú tu zas. Ďalší rok je za nami a o niekoľko dní sa opäť budeme dívať na svetielkujúce jedličky v obývačkách. Aké sú tie Vianoce gýčové! Už od októbra sa nám dostávajú do mozgu informácie o vianočných oblátkach, vianočnom punči, pečive, trhoch, čapiciach a miliónoch ďalších vecí. Povedzme si však rovno – práve preto sviatky milujeme.
Vymiznúť by však mohol neuveriteľný stres, chaos a panika, šíriaca sa medzi ľuďmi ako mor. Nervozita z neumytých okien či nevhodných darčekov sa stupňuje spolu s dátumom v kalendári a odskáču si to nielen najbližší, ale i pracovníci na všetkých možných pozíciách. Áno, týka sa to i úradníčok, ktoré majú podľa mnohých ideálne pracovné podmienky. Týka sa to dokonca luxusných automobiliek, pretože, čuduj sa svete, Slováci majú pravdepodobne toľko peňazí, že pre veľa práce začínajú tamojší pracovníci dovolenkovať až dvadsiateho štvrtého.
Jedna z profesií si to však užije v najväčšom možnom rozmere. Ženy a muži starajúci sa o to, aby vianočný stôl nezíval prázdnotou a detské oči sa s pohľadom pod strom opäť čarovne rozžiarili. Niektoré predavačky a predajcovia majú už pred začiatkom zimného obdobia žalúdočné vredy, posledné dovolenky môžu čerpať dlhé týždne až mesiace pred sviatkami a domov prichádzajú unavení ako ťažné kone. Niet sa čo čudovať, stačí sa prísť pozrieť ráno, zopár minút pred otvorením. Pred predajňami už postávajú v rade nervózne ženy s „naštartovanými“ nákupnými vozíkmi, čakajúce na moment, keď vletia do obchodu a môžu vozík začať plniť. Neskúšajte ich vtedy predbehnúť!
Predvianočné nákupy ukazujú aj životnú úroveň našich obyvateľov. Keď v potravinách vídam kypiace vozíky, chytá ma panika z prichádzajúcej apokalypsy. Občas sa mi podarí „nakuknúť“ na otváracie hodiny, no žiadna zmena sa nedeje. Stále musia byť tety predavačky v práci aj na Štedrý deň, aj na Štefana, dokonca aj na Silvestra. Bože, veď i ony majú rodiny! Spomínam si, ako sa pred rokmi sťažoval jeden muž na Štedrý deň, pätnásť minút po skončení predaja, ako si dovolili tak skoro zavrieť, keď on nemá vianočného kapra…
Rozhodla som sa preto vynechať klišé v podobe „vinšovačiek“, chcela by som vzdať hold všetkým predajcom v Piešťanoch a okolí. Možno sa niekto bude brániť, že pracovať musia aj iní… No na kávičku či obed chodíme vtedy, keď chceme. Do obchodu, keď musíme, a podľa toho sa, bohužiaľ, správame. Objavme v sebe stratenú toleranciu, slušnosť, úsmev a darujme ich v obchodoch na znak úcty k personálu. Pretože predavačky a predavači, klobúk dole! Pred Vianocami vám dávame zabrať.
