Viera Dusíková: Bájka o paštéte a slobode

Len čo som sa vrátila domov, už pri bráne ma chlpáč vítal, krútil chvostom, a keď podišiel bližšie, kríval. Pre maróda som vytiahla z chladničky jemnú paštétu a zamiešala ju do granúl, aby si pochutil. Ťapka krívala ešte ďalšie štyri dni, každý deň som otvárala chladničku, mizli z nej všakovaké dobroty. Aj nedeľný rezeň som prenechala ubolenej psej duši. Potom sme šli na veľkú vychádzku do prírody a stal sa zázrak. Pes ožil, prestal krívať, naháňal sa po kanáloch, zňuchával škrečkov, bol vo svojom živle. Zablatený, ulepený a šťastný mieril domov. Bolo po chorobe.

Paštéty sa minuli a v jeden deň som Ťapke žiadnu nedala. Uspokojila sa s granulami. No o dva, tri dni začala skučať. Všimla som si, že k jej miske sa často zlietajú vrabce, sýkorky, drozd aj stehlík. Nádoba bola vždy prázdna, žeby tie granule žrali vtáky? Ťapa chudla a začala loviť. Raz bol na dvore ožužlaný vrabec, druhý raz drozd. „Počúvaj, čo sa stalo Ťapke? Zase kríva,“ hovoril mi manžel. Tentoraz akoby mala zlomenú celú nohu od kĺba. Bóóóže! Čo s ňou? Dívala som sa na ňu cez kuchynské okno a napadlo mi jediné: desať dekov šunky. Pes sa iba zalizol.

Vtom prišla návšteva. A keď som ju vyprevádzala, krivkala za ňou aj Ťapka. Nenápadne sa prešmykla na ulicu. Pozerám po nej – môj bundáš beží ozlomkrk za psom, čo okolo prechádzal na vôdzke ťahanej paničkou. Ťapka opäť zňuchávala škrečkov, otravovala svojho štvornohého kamoša a opäť sa zázračne vyliečila. Nohy, uši aj chvost jej len tak lietali v povetrí.

Prečo toto píšem? Dlho mi trvalo, kým som zistila, že mám doma simulanta, ktorý miluje paštéty a slobodu. Možno sa tento príbeh dá našiť aj na aktuálne dianie okolo nás…