V. Otepková: Fotografický samouk s dušou „snílka”
Odmalička rada kreslila, počúvala príbehy starých rodičov a prezerala ich fotografie. Vždy ju fascinovali opustené budovy, nábytok, obrazy a veci s minulosťou i príbehom. Vyrastala v prostredí, ktoré ju motivovalo k umeniu. A hoci vyštudovala záhradníctvo, stal sa z nej samouk s fotoaparátom v ruke. S okom umelca, šikovnosťou grafika a mysľou „snílka”. Rodáčka z Vrbového, Veronika Otepková, si prvý digitálny fotoaparát kúpila v roku 2009. Za šesť rokov sa stala úspešnou fotografkou. Tento rok získala na medzinárodnom bienále Žena Strakonice zlatú medailu IAAP.
► Publikujete aj v odborných fotografických časopisoch?
Párkrát mi uverejnili fotografie v českom časopise Fotovideo, v on-line magazínoch v slovenskom SAM (Slovak Art Magazine), v chorvátskom Blur Magazine a portfólio mám aj na stránkach amerického časopisu Vogue.
► Máte danosť vidieť veci inak ako bežný človek. Vidno to na snímkach. Aké je vaše videnie sveta?
Je plné pocitov – záhadné, tajomné, šťastné aj smutné. Som tak trochu „snílek“, čo vidno aj na mojich fotografiách. Sú ako keby zahalené do hmly – vyjadrujú moje pocity zmiešané s fantáziou. Viac času mi však zaberie úprava fotografie ako fotenie samotné. Baví ma hrať sa. Spájam viac fotografií do jednej, miešam ich s rôznymi textúrami. Niekedy vôbec neviem, čo vznikne. Vedie ma pocit, človek, priestor.
► Stali ste sa majsterkou grafickej úpravy fotiek, z takmer nepoužiteľnej urobíte skvost. Čo je dôležité pri tejto práci?
Trpezlivosť a musí vás to baviť. Koľkokrát upravujem fotku aj týždeň. Stále sa k nej vraciam, nedá mi pokoja, pokiaľ ju nemám takú, aby som s ňou bola spokojná. Za majsterku sa nepokladám, stále sa mám čo učiť.
► Máte výnimočnú fotografiu?
Takú urobím až zajtra. V každej fotke je kus mňa. Ťažko určiť najobľúbenejšiu.
► Koľko času vám zaberie fotenie, koľko úprava a koľko premýšľanie?
Ako kedy. Nie je to vždy rovnaké. Niekedy úprava jednej fotky trvá aj týždeň, inokedy hodinu a som spokojná. A tak isto je to aj s fotením a premýšľaním. Pri fotení skupiny Vrbovskí víťazi sme išli na koncert do Hlohovca okolo paroplynovej elektrárne v Malženiciach. Vyskákali sme z dodávky na roľu, chalani si poskladali hudobné nástroje, ja som nachystala foťák, urobilo sa zopár póz a záberov a do polhodiny boli snímky bez špeciálneho premýšľania zhotovené a pokračovali sme v ceste.
► Aká ste, čo máte rada a čo nie? Kto vám lezie na nervy a naopak, akých ľudí si vážite?
V poslednom čase som náročnejšia k sebe. Začali mi vadiť niektoré predtým robené veci. Mením sa, dúfam, že v lepšieho človeka. Verím v dobro a aj v zlom nájdem pre seba to pozitívne – nejaký posun dopredu. Na nervy mi lezú klebetnice. Počúvať „klepy“ je strata času. Mám rada úprimných ľudí, ktorí sa neboja povedať pravdu do očí, nech je akákoľvek.
► Vraj ste pomerne vášnivou čitateľkou. Akú knihu máte rozčítanú? Akú hudbu počúvate?
Zaujímajú ma životopisné knihy, práve čítam životopis Rembrandta od Gladys Schmittovej z roku 1977. Rada počúvam to, čo ma zaujme – od punku až po šansón.
► Vaším otcom je reštaurátor starých bicyklov, zberateľ a zručný remeselník Adrián Otepka, človek tvorivý, citlivý, obdarený talentmi. Máte po ňom gény?Áno, určite som niečo podedila. Obaja sme rovnakí – keď niečo začneme robiť, od radosti a s elánom, tak nevieme prestať. Máme radi starožitnosti, umenie, radi sa od srdca smejeme a dosť nahlas. Veď sa na nás pozrite, aj chôdzu máme rovnakú.
► Čo chystáte v najbližšom čase?
Na začiatok decembra pripravujem výstavu portrétov klientov Domova dôchodcov Klas v ich sídle vo Vrbovom. Ďalšia má názov Maľovaná fotografia. Inštalujem ju koncom januára v Gymnáziu Jána Baltazára Magina vo Vrbovom. Ďalej ma čaká v decembri spoločná výstava víťazných fotografií na medzinárodnom fotografickom bienále Žena Strakonice, kde som získala zlatú medailu IAAP Pracujem i na novej webstránke a aj na novom ateliéri, kde budem fotografovať aj portréty na objednávku.
