Bolek Polívka: Pravda o živote je nad nami

Umelec prišiel na javisko aj s povestným červeným nosom na gumičke. Akoby chcel pripomenúť slová svojho slávneho predchodcu, najmúdrejšieho českého klauna všetkých čias, Jana Wericha: „Klauni chýbajú, zato šašov máme veľa…“ B. Polívka si po predstavení našiel čas na čitateľov Piešťanského týždňa.

► Váš priateľ Milan Lasica svojho času s prekvapením konštatoval, že sa ocitol medzi maturitnými otázkami na slovenských stredných školách. V Čechách, na Morave a v Sliezsku ste sa medzi ne nedostali?
Ja asi nie, ale Divadlo na provázku je medzi maturitnými otázkami.

► Keby si ju váš syn na maturitách vytiahol, čo odpovie z voleja?
O mne alebo o Divadle na provázku?

► Aj, aj…
(po chvíli ticha) Nadpriemerná snaha a ešte nadpriemernejšie výsledky.

► Minulý rok ste v Piešťanoch v rámci rendezvous uviedli inscenáciu DNA, teraz Pre dámu na balkóne. Divák počas oboch predstavení prežil celý ľudský život. Každé autorské predstavenie je pre vás prierezom možno aj vlastným bytím, vždy s iným uhlom pohľadu?
O čom človek uvažuje? O živote. Modeluje si v predstavách jeho vývoj iným smerom, aký realita priniesla. V tom je pre mňa pointa. Rozmýšľam, ako by to vyzeralo, keby sa život odvíjal inak. Stačí jedno nevydarené stretnutie, stačí, keď sa niekto neusmeje vo chvíli, keď sa má usmiať, a všetko sa môže zmeniť. Páči sa mi pohrávať sa s tou myšlienkou. Dnešné predstavenie Pre dámu na balkóne je o tom, ako niekto zúfalý čaká a predstavuje si ženu, hodnú milovania, a ona nepríde… Všetci to poznáme, od Karla Gotta až po najmladšieho tínedžera.

► Do vášho života vstúpilo viacero žien, ale jednu múzu vyznávate už viac ako dvadsať rokov. Vzdali ste kvôli nej aj tej exkluzivity, že každému dieťaťu doprajete sólo matku.
Všetky arogantné a príkre prirovnania sa mi vracajú. Človek nemôže robiť večne machra, to dokáže akurát diabol. Tak sa teraz ten bumerang snažím chytiť a uvedomujem si veľa vecí. Nedávno mi 27-ročný syn Vladimír hovorí – tati, videl som dokument o Jágrovi, človeče on obetoval hokeju všetko, aj rodinu. A ja mu nato – Vladimír, to mi ani nehovor, vieš, koľko rodín som obetoval ja? (smiech) Ale nechcem obetovať túto rodinu. Mám už v nej tri deti z jedného lona.

► Uprednostňujete deti a rodinu aj pred umením?
Každý človek má čím ďalej, tým menej času, tak ho chcem tráviť s deťmi a rodinou. Kto pochopí zmúdrenie nie Dona Quijota, ale Dona Juana, nekoná inak. Som vo veku a bolo by blbé, ak si neuvedomím, čo je dôležité, a raz by som neľutoval, že tej dôležitosti som neprikladal dostatočnú váhu. Rovnako by bolo blbé, keby som ľutoval prežité. Pravda o živote je nad nami, a nikdy nie pod nami, a ak je uprostred, tak sme to my, nie?

► Synonymom B. Polívku je klaunovský nos. Ale Českého leva ste získali za veľmi vážne roly vo filmoch Zabudnuté svetlo a Musíme si pomáhať. Prečo najväčšie úspechy odbornej kritiky, akadémie, prišli za dramatické úlohy, s ktorými vás národ príliš nespája?
Dnes už nie, ale býval som klaunom. Klaun je poézia a prečo by sa niekto čudoval, keď básnik napíše román? Milovali sme predsa spievajúcich básnikov Vysockého, Boba Dylana či Lea Cohena. Klaun si predstavenia vymyslí a zahrá tak, že sa usmieva nad tým, čo vie i čo nevie. Už dlho som však v zajatí Shakespeara. Od dnes až do premiéry 14. novembra sa venujem len Kráľovi Learovi. Toľko k vašej otázke, ostatné nech doplní odborná kritika, členovia filmovej akadémie.

► Shakespeare si aj po smrti starostlivo vyberá priateľov, ktorým ponúkne tykanie…
Kto nemá niečo zažité, tomu sa to nepodarí. Preto som vďačný životu aj za smutné úsmevy a veselý smútok. Ako umrel Alfred Jarry? Ako žil! Povzniesol sa nad realitu i v minúte najúprimnejšej ľudskej vážnosti v podobe smrti. Nechal si priniesť špáradlo, zlomil ho a zomrel. Ale to ležal už na smrteľnej posteli, nestalo sa to v reštaurácii.

Dočítate sa v Piešťanskom týždni číslo 45, ktoré je v predaji od 3. novembra.